Biele vrany 2012

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Simona Rudavská

  Simona Rudavská sa pred pár rokmi ocitla v koži policajného agenta – nebola však policajtkou v prestrojení, ale sekčnou šéfkou na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. A nepomáhala usvedčiť vrahov či pašerákov, ale korupčníkov.

  V roku 2010 ju jeden z kolegov presviedčal, aby do novely zákona o II. dôchodkovom pilieri prepašovala konkrétne zmeny. Ťažiť z nich mali dôchodkové správcovské spoločnosti. Spomínal „odmenu“ najmenej 20 tisíc eur a odovzdal jej poukaz do luxusného hotela vo Vysokých Tatrách. Rudavská sa preto obrátila na políciu a vyše pol roka bola v role agentky. Musela byť stále v strehu a žiť pod obrovským psychickým tlakom. Obeta, ktorú si pre obranu verejného záujmu vyberie málokto.

  Krátko predtým, ako mala na súde vypovedať ako korunný svedok, dostala Rudavská výpoveď. Korupčný kolega dostal od sudcu podmienku, pokutu a zákaz pracovať pre štát na štyri roky. Nakoniec obišiel s miernejším trestom, ukrojila mu z neho prezidentská amnestia.

  Zapojenie finančnej skupiny, ktorá podľa ministra vnútra stála za celou kauzou, sa vyšetrovateľom preukázať nepodarilo. Vraj z dôvodu vyzradenia sledovacej akcie. Podľa medializovaných informácií vypočúvali na súde ľudí blízkych J&T. Tá však odmietla, že by mala s kauzou čokoľvek spoločné.

  Minister práce po tlaku médií rozhodol, že miesto pre Rudavskú sa predsa len nájde. Od augusta 2012 pracuje ako referentka.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Jozef Žaťko

  „Urazený policajt“. Tak Jozefa Žaťka nazvalo Ministerstvo vnútra po tom, čo upozornil na kšeftovanie s benzínom na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov.

  Na Úrade bol takmer 20 rokov, 10 rokov vozil a chránil politikov a diplomatov. Všimol si, že niektorí kolegovia vykazujú maximálnu povolenú spotrebu benzínu a nafty — bez ohľadu na štýl jazdy a reálne čísla. „Ušetrené“ tak mohli predávať načierno. Nadriadení si s tým ťažkú hlavu nerobili. Vodičom vraj len vysvetlili, ako to robiť menej nápadne.

  Jozef Žaťko sa v marci 2010 obrátil na inšpekciu a prokuratúru a celú vec medializoval. Upozorňoval aj na podvody pri previerkach služobných vodičov. Ministerstvo vnútra ho nešetrilo. Vraj sa „mstí a prská ničím nepodložené dezinformácie a invektívy“ a „poškodzuje dobré meno Úradu“. Nadriadení zobrali Žaťkovi vstupnú kartu a „zavreli“ ho do kancelárie. Nasledujúci polrok nedostával robotu, hral pingpong o stenu. Chrbtom sa mu otočila aj väčšina kolegov.

  Nadriadení sa ho tak podľa neho snažili odstrihnúť od ďalších dôkazov a donútiť ho, aby rezignoval. V priebehu pár mesiacov mal na krku 4 čudné disciplinárne stíhania a plat mu padol na polovicu. Žaťko mal navyše podozrenie, že sa ktosi za zvláštnych okolností dostal do jeho služobnej skrinky a bytu.

  Po zmene vedenia boli dve disciplinárky voči Žaťkovi zastavené. Kanceláriu tak mohol zase vymeniť za terén, vrátili mu aj plat.

  Podľa polície nešlo pri vykazovaní benzínu a nafty o trestný čin. Interné predpisy však porušené boli. Aj na základe Žaťkových upozornení tak Úrad prijal viaceré zmeny. Mesačná spotreba zrazu klesla o 30 tisíc litrov.

  Jozef Žaťko dal v polovici roku 2011 výpoveď. Zdalo sa mu, že výmena riaditeľov nestačí. Chcel zmenu systému. Na nekalosti mal „šťastie“ aj neskôr. Ako futbalový rozhodca verejne upozornil na podplácanie a kupovanie zápasov.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Kamil Varga

  Marcel Strýko

  Ocenenie in memoriam za dlhodobý prínos

  Marcel Strýko bol košický undergroundový filozof, básnik, výtvarník a hudobník. Ako slobodný človek a významný predstaviteľ neoficiálnej kultúry bol tŕňom v oku normalizačného komunistického režimu. Pre svoju „protištátnu“ činnosť žil pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti. Absolvoval neuveriteľných 282 výsluchov. ŠtB mu dokonca hrozila odobratím malého syna.

  Od roku 1978 sa podieľal na vydávaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. V rovnakom čase spoluzaložil avantgardnú hudobnú skupinu The Nace (neskôr premenovanú na Lesní speváci). Od začiatku 80-tych rokov pravidelne chodieval na bytové semináre filozofov Egona Bondyho, Františka Balabána a Milana Machovca. Prednášky a výstavy organizoval tiež doma v Košiciach. Okrem toho intenzívne tvoril a pomáhal rozširovať samizdatové diela.

  Napriek tomu, že žil na východnom Slovensku, stretával sa najmä s pražským disentom a undergroundom. V roku 1987 sa zúčastnil fóra Charty 77. Následne odišiel z práce technika v Československej televízii v Košiciach a skončil ako traťový robotník na železnici. Jeho texty, eseje a poézia sa z času na čas objavili v niektorom zo samizdatov, väčšinu svojich textov však uverejňoval sám. V náklade pár kusov, pre úzky okruh priateľov.

  Do Nežnej revolúcie sa zapojil hneď od začiatku. Stal sa spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach, neskôr bol členom predsedníctva Verejnosti proti násiliu. Chvíľu bol aj poslancom prvého slobodného slovenského parlamentu. Veľkú hrozbu videl najmä v rastúcom nacionalizme a antisemitizme. Výrazne vystupoval proti rozdeleniu Česko­‑Slovenska a ako jeden z prvých odhalil mocenské chute Vladimíra Mečiara.

  Neskôr upadol do depresie — bol frustrovaný a sklamaný z toho, akým smerom sa spoločnosť vyvíjala. V roku 1994 bol fyzicky napadnutý a dobitý. Vraj so slovami: „To máš od Mečiara“.

  Zomrel sám vo svojom byte v Košiciach niekedy medzi 3. a 5. decembrom 1994. Nemal ani 40 rokov.