Biele vrany 2008

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Jaroslav Pavlovič a občania Pezinka bojujúci proti skládke odpadu

  Na začiatku príbehu pezinskej iniciatívy Skládka nepatrí do mesta bola jama, na ktorej roky rokúce končili milióny ton smetí. Nespĺňala normy a nebezpečným odpadom aj ohrozovala zdravie. Nečudo, že Pezinčania trpia na niektoré druhy rakoviny častejšie ako je slovenský priemer.

  S príchodom milénia začal investor pripravovať novú skládku. Napriek zákazu mesta mala len 400 metrov od centra vyrásť ďalšia jama s rozlohou 12 futbalových ihrísk a výškou štvorposchodového domu.

  Inšpektorát životného prostredia spolu s Krajským stavebným úradom skládku napriek veľkému odporu obyvateľov a aktivistov povolili. Zaujímavé je, že prednosta úradu bol spolumajiteľom pozemkov pod skládkou. A šéfom spoločnosti, ktorá ju mala stavať, bol jeho otec.

  Odporcovia skládky sa obrátili na súd, protestovali pred Úradom vlády aj Ministerstvom životného prostredia. Petíciu dokonca poslali aj do Európskeho parlamentu. Márne. Najvyšší súd v roku 2009 prevádzku skládky síce zastavil, investor to však ignoroval a do jamy naďalej vozil odpad. Podržal ho aj Ústavný súd, ktorý sa domnieval, že súd porušil jeho vlastnícke práva.

  Jaroslav Pavlovič bol jedným z hlavných motorov iniciatívy. V roku 2007 prišiel za podozrivých okolnosti o miesto v Slovenskej stavebnej inšpekcii. Podľa súdu protiprávne. Podľa Pavloviča vyhadzov priamo súvisel s jeho aktivitami proti skládke.

  Rozuzlenie celej kauzy prišlo až v roku 2013. Najvyšší súd vtedy na odporúčanie Európskeho súdu pre ľudské práva povolenie na skládku zrušil. Riziko jej znovuotvorenia však stále trvá.

  Iniciatívu Skládka nepatrí do mesta nasleduje mnoho aktívnych ľudí, ktorí boj s úradníkmi a investormi zvádzajú vo svojom okolí. Či už pri skládke v Hlohovci, spaľovni plastov v Zlatých Moravciach alebo spaľovni nebezpečného odpadu v Smoleniciach. Boj Pezinčanov nielen inšpiruje, ale cez prelomové rozsudky našich aj európskych súdov pomohol vyšliapať cestičku účasti verejnosti v konaniach na úradoch a pred súdmi.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Alexander Mojš

  Alexander Mojš je známy ako veľký pracant a čestný sudca. Od roku 2001 robil na Krajskom súde v Banskej Bystrici na agende konkurzov, teda v oblasti, v ktorej mocní hráči vďaka deravým zákonom a dobrým konexiám získavali majetky za stámilióny korún. Keď im stúpol na otlak, obvinili ho zo zaujatosti. Stratil tak časť právomocí, urobil však všetko pre to, aby zabránil škodám.

  Súdna rada to videla inak a navrhla zbaviť ho funkcie. Najprísnejší možný trest prišiel v čase, keď sa drobnými trestami končili aj prípady, keď sudcovia vôbec nechodili do práce, alebo pojednávali opití. Po sérii odvolaní mu trest nakoniec zmiernili. Prišiel o časť platu, mohol ale ostať na súde. Nie však nadlho. Po čase sa voči nemu znovu rozbehol kolotoč disciplinárnych konaní a Štefan Harabin mu pozastavil výkon funkcie. Do sudcovského talára sa vrátil až o dva roky, ďalšie disciplinárky však pokračovali.

  Sudca Mojš sa v roku 2008 stal jednou z prvých bielych vrán. Ocenenie získal za vytrvalú snahu o spravodlivosť, vieru v princípy a výraznú odvahu v oblasti s enormným tlakom záujmových skupín. Nezlomil ho ani silný psychický a mediálny tlak a narafičená dopravná nehoda, ktorá ho mala zdiskreditovať.

  Stále pracuje na súde, už však ako civilný sudca. Z času na čas sa ocitne aj na lavici obžalovaných – jedna z disciplinárok voči nemu totiž stále beží.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015