Biele vrany 2010

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Marek Božík

  Marek Božík je Bardejovčan a kníhkupec, ktorému 18 slov v územnom pláne mesta obrátilo život hore nohami. Kľúčová veta de facto hovorila, že na mieste starých kasární nemá vzniknúť park, ale parkovisko pre obchodné centrum.

  Božíka to poriadne nahnevalo, do miestnych novín preto napísal článok, ktorý vyvolal búrlivú diskusiu nič netušiacich Bardejovčanov. Krátko nato vznikla občianska iniciatíva Park v meste a okolo kauzy sa vytvorila silná komunita ľudí, ktorí žiadali predaj zastaviť.

  U primátora a poslancov sa nestretli s pochopením, v októbri 2009 preto rozbehli petíciu. Len v priebehu prvého dňa vyzbierali 1 000 podpisov. V maličkom Bardejove ju nakoniec podporilo vyše 5 700 ľudí. Mesto sa k nej napriek tomu postavilo chladne a kasárne prikleplo developerovi. Ten stromy vyrúbal a zvyšok zrovnal so zemou. Namiesto vytúženého parku pribudol ďalší supermarket.

  Marek Božík sa za svoju aktivitu veľa vďaky nedočkal. Miesto toho mal na krku žalobu na ochranu osobnosti. Primátor sa cítil byť dotknutý diskusiou na webe Parku v meste, za ktorým stál Božík. Pred podaním žaloby o zmazanie nepožiadal, svoju ujmu rovno odhadol na 10 tisíc eur. Božík bol z toho v šoku, vnímal to ako zastrašovanie. Primátor po dlhšom čase žalobu stiahol.

  Keď Marek Božík neskôr kandidoval v komunálnych voľbách, na internete sa objavila záhadná nahrávka. Postrihané telefonáty akoby naznačovali, že mohol mať z celej kauzy prospech. Marek Božík sa nechcel nechať zdiskreditovať, obrátil sa preto na políciu. Tá však autora nikdy nevypátrala.

  Iniciatíva Park v meste stále žije. Spolu s ďalšími vysádza v meste stromčeky a premieňa priestory bývalého kláštora na detské ihrisko a park.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Zuzana Melicherčíková

  Keď sme Zuzane Melicherčíkovej odovzdávali Bielu vranu, mala práve narodeniny a iba ťažko potláčala slzy. Po ťažkých mesiacoch jej tlieskali desiatky ľudí a ďakovali jej za to, čo urobila.

  Ešte ako študijná poradkyňa na Právnickej fakulte Univerzity Komenského si všimla, že škola prijala aj študentov, ktorí pri odvolaní preskočili ľudí s výrazne lepšími výsledkami. Ich odvolania boli navyše takmer totožné, opakovala sa aj rovnaká chyba.

  Keďže dlhodobo necítila podporu vedenia pri riešení prešľapov, rozhodla sa dať výpoveď a na podozrivé prijímačky upozornila prokuratúru. Verila, že všetko už pôjde samo.

  Pre Zuzanu Melicherčíkovú sa však vtedy všetko iba začalo — veľký záujem médií, trestné oznámenie školy na neznámeho páchateľa, ktoré ale sedelo iba na ňu, aj tvrdé ohováranie, ktoré naštrbilo vzťahy s jej dcérkou.

  V novom zamestnaní ju navyše tesne pred nástupom „vyhodili“, že vraj nechcú človeka, ktorého meno sa pretriasa v súvislosti s podvodmi. Aby uživila rodinu, začala pracovať v McDonalde, kam ju prišli „pozrieť“ aj bývalí kolegovia z práce, ktorých sa kauza viac či menej týkala. Brala to veľmi ťažko, vnímala to ako provokáciu.

  Novú prácu si našla až vďaka odovzdávaniu Bielych vrán. Z Ministerstva práce však po roku a pol odišla. Nepáčilo sa jej, že po zmene vlády sa mesiace nepracovalo.

  Celá kauza išla, žiaľ, do stratena. Škola aj vďaka verejnému tlaku síce zmenila spôsob prijímania študentov, za podozrivé prijímačky však nikoho nepotrestala. Nepomohla ani kontrola Ministerstva školstva a bezzubá bola aj polícia — na zneužitie právomoci verejného činiteľa údajne chýbala snaha niekoho zvýhodniť. „Zvýhodnení“ študenti tak mohli pokojne doštudovať a v roku 2014 získali magisterský titul.

  Zuzana Melicherčíková stále chodí po súdoch. Žiada ospravedlnenie za ohováranie na webe, ktoré škaredo zasiahlo do jej rodinného života. Smutným paradoxom je, že v oboch prípadoch vedú stopy k ľuďom z vedenia Právnickej fakulty.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Ján Mičovský

  Ján Mičovský je lesníkom telom aj dušou. Dlhé roky robil v štátnom podniku Lesy SR, kde sa okrem ochranárstva snažil lesníctvo priblížiť ľuďom. Stále častejšie mu však vŕtalo v hlave, že skutočným nepriateľom našich lesov je najmä korupcia, rodinkárstvo a silný politický tlak.

  Po stretnutiach s riaditeľom podniku, ktoré nikam neviedli, mu napísal otvorený list. Chcel ho verejne upozorniť na šafárenie s majetkami a na záujmové skupiny, ktoré v „lesoch“ ťahajú za nitky. Po mesiacoch váhania a bojoch so sebou samým list začiatkom leta 2009 predsa poslal — riaditeľovi a ďalším 1500 zamestnancom.

  List vyvolal medzi lesníkmi obrovské množstvo nadšených reakcií. Spoločne s kolegami podali trestné oznámenie a spustili petíciu Ľudia pre lesy proti ich zneužívaniu politikmi. Generálny riaditeľ ich nadšenie nezdieľal a otvorený list vnímal ako útok. O pár dní sa však aj kvôli verejnému tlaku vzdal funkcie. Kauza mala prispieť aj k pádu ministra pôdohospodárstva.

  Paradoxne, nové vedenie Lesov lesníkov neprijalo s otvorenou náručou. Komunikačný odbor, kde Ján Mičovský pracoval, zrušilo a zamestnancov poslalo do lesníckeho a drevárskeho múzea. Dlho sa však neohriali ani tam — všetci okrem Mičovského dostali koncom roka výpovede. Zakrátko preto na protest odišiel aj on.

  V roku 2012 sa stal poslancom parlamentu. Vzal si pod patronát „zelené témy“ a ochranu odvážnych ľudí, ktorí nahlasujú nekalosti. Bol jedným z prvých, kto ponúkol pomocnú ruku prepustenému učiteľovi Otovi Žarnayovi a postavil sa aj za bývalú kontrolórku Národného lesníckeho centra Ľubicu Lapinovú.

  Lesníctvo je mu naďalej veľmi blízke. Koncom minulého roka upozornil na možné čachre vo verejnom obstarávaní Lesov SR. Aktuálne má tak na krku trestné oznámenie.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015