Biele vrany 2011

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Ivan Cehelský

  Dôchodcu Ivana Cehelského zobudil v júni 2010 hrôzostrašný telefonát. Drevenica na Zamagurí, ktorú s manželkou dlhé roky svojpomocne stavali, bola v plameňoch. Celoživotné úspory, spomienky aj sny o pokojnom útočisku na starobu pohltil oheň. Znalecký posudok navyše ukázal, že chalupu niekto podpálil úmyselne.

  Ivan Cehelský mal ako bývalý pracovník okresného úradu životného prostredia celý život blízko k lesu a zvieratám. Keď sa „na staré kolená“ zaujímal o masívny výrub stromov v Považskej Bystrici, zistil, že úradníci riešia oveľa väčší problém.

  V chránenej oblasti Strážovských vrchov postavil miestny podnikateľ obrovskú zvernicu. Ohraničoval ju 17,5 km dlhý plot, ktorý bránil prirodzenému pohybu zveri naprieč regiónmi. Špeciálne povolenie nebolo potrebné, ohrada vraj vyrástla po častiach. Zakaždým ako drobná stavba.

  Keď sa Ivan Cehelský obrátil na Slovenskú inšpekciu životného prostredia a prokuratúru, začali sa mu diať čudné veci. Niekto mu roztĺkol okná, neskôr zhorelo auto jeho syna. Na webe ho zase škaredo ohovorili. Mal brať úplatky a vraj je pedofil.

  Najväčšia rana však prišla v osudnú júnovú noc, kedy ktosi zapálil jeho milovanú drevenicu. Ivan Cehelský si je istý, že útok bol pomstou. Za všetkým podľa neho stojí rovnaký človek, ktorý má prsty aj v zvernici a výrube lesa v Považskej. Polícia, žiaľ, podpaľača dodnes nenašla.

  Útoky, 70-ka na krku, ani vážna choroba manželky Ivana Cehelského nezlomili a drevenicu začal stavať odznova. Na zhorenisku tak vyrastá nová chalupa.

  Ruku k dielu priložili aj biela vrana Zuzana Melicherčíková a dcéra bielej vrany Marty Laukovej Zuzana. Rozbehli zbierku, do ktorej ľudia za 2 roky prispeli vyše 4 300 eurami. Okrem toho samy chodili na drevenicu pomáhať a naverbovali aj ďalších dobrovoľníkov.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Ctibor Bachratý

  Erika Lakatošová

  Len niekoľko metrov od ukrajinských hraníc, v malej dedinke Ruská, si starosta „mýlil“ verejné peniaze s vlastnými. Keď sa účtovníčka obce Erika Lakatošová pozrela na výpisy z banky, našla dieru za dierou. Starosta vyberal s bankomatovou kartou obce státisíce korún bez toho, aby ukázal, kde skončili.

  Koncom roka 2008 ho poslanci vyzvali, aby financie vrátil. Neurobil tak, hoci uznal, že je obci peniaze dlžný. Vyše 400 tisíc neskôr doniesol v hotovosti, podľa Lakatošovej však „nakupovať za verejné“ neprestal. S pár ďalšími poslancami preto podala na starostu trestné oznámenie. Kontrolórka potvrdila, že starosta dlhuje obci viac ako 6 tisíc eur, polícia však spreneveru nevidela.

  Vo februári 2010 starosta vyhodil Eriku Lakatošovú z hodiny na hodinu. Do 15 minút si mala zbaliť veci a odísť. Vnímala to ako pomstu, obrátila sa preto na súd.

  V regióne s vysokou nezamestnanosťou, kde strata roboty znamená existenčné riziko, ostala 2 roky bez práce. Za svoj odvážny postoj a šetrenie obecných peňazí sa veľa vďaky nedočkala. Niektorým obyvateľom Ruskej sa nepáčilo, že dedina je pre jej „bonzovanie“ pretriasaná v médiách.

  Starosta takmer rok odmietal Lakatošovú vymenovať za poslankyňu. Tvrdil, že keďže sa súdi o neplatnosť výpovede, je stále zamestnankyňou obce a nemôže byť aj poslankyňou. Pomohla až prokuratúra.

  Presne tri roky po vyhadzove súd rozhodol, že starosta Lakatošovú prepustil protizákonne. Verdikt ho v úrade už nezastihol - občania ho pár mesiacov predtým vyhnali z kresla v referende. Údajne pre zlé hospodárenie. Do funkcie neskôr zvolili Eriku Lakatošovú.

  Príbeh je aktuálny k marcu 2015

• 
  Foto: Domáci archív

  Marta Lauková

  Ocenenie in memoriam

  Dokument Nemoc tretej moci o alarmujúcom stave slovenskej justície končí mrazivou scénou. Dcéra sudkyne Marty Laukovej sa predsedníčky súdu pýta, prečo aj po smrti jej mamy trvala na tom, že jej práceneschopnosť bola účelová.

  Marta Lauková bola sudkyňou bratislavského okresného súdu. Na jar 2009 rozhodovala o tom, či člen prevádzačského gangu ostane za mrežami. Krátko predtým pristál na jej stole lístoček od predsedníčky súdu. Stálo na ňom: „CH. — PREPUSTIŤ? AK SA DÁ!!!“.

  Lauková lístoček ignorovala a muža nechala vo väzení. Na súde sa jej zrazu začali diať divné veci, ktoré zaváňali šikanou. Vedenie jej neustále vytýkalo nedostatky, kontrolovalo príchody, účelovo menilo rozvrh práce. A hoci sa špecializovala na trestné právo, poslalo ju riešiť občianske spory.

  V septembri 2009 Lauková podala trestné oznámenie za ovplyvňovanie pri rozhodovaní. Celá kauza a atmosféra na súde sa podpísali na jej podlomenom zdraví. Po viacerých krátkodobých PN­‑kách ostala dlhodobo práceneschopná.

  Hoci Laukovej zdravotné problémy boli zrejmé, na návrh novej predsedníčky súdu jej Súdna rada zastavila príplatky k nemocenským dávkam. Vraj pre účelovú práceneschopnosť, čo sa jej veľmi dotklo. Rada rozhodla bez nej, nezaujímali ju ani lekárske správy.

  V lete 2010 sa stav sudkyne Laukovej výrazne zhoršil. Po zástave srdca ostala v kóme a začiatkom septembra zomrela.

  Pár dní po jej smrti Súdna rada svoje rozhodnutie, ktorým Laukovej stopla nemocenské príplatky, zrušila. Polícia na jeseň zastavila trestné stíhanie za ovplyvňovanie. Údajne nešlo o trestný čin. Spomínaný lístoček bol vraj len poznámkou, ktorú bývalá predsedníčka súdu zabudla v spise.

  Marta Lauková podpísala vyhlásenie sudcov Päť viet a patrila k signatárom nezávislej sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu.

  Marta Lauková je už treťou sudcovskou bielou vranou. Ocenená bola za odvahu pri presadzovaní sudcovskej nezávislosti napriek politickému tlaku a šikanovaniu. Ocenenie za ňu prevzala jej dcéra Zuzana Lauková, ktorá sa naďalej domáha spravodlivosti a bojuje za česť svojej mamy.