Biele vrany 2009
-
Foto: Ctibor BachratýJozef Hašto
Psychiater Jozef Hašto je bývalý primár Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne. V roku 2006 sa verejne postavil za Hedvigu Žákovú-Malinovú, keď z nej štát robil klamárku. Predtým s ňou ako terapeut strávil desiatky hodín a pomáhal jej postaviť sa na nohy. O tom, že zbitá študentka hovorila pravdu, nepochybuje.
Jeho hlas zaznel v čase, kedy to bolo nepopulárne. Minister vnútra pred celým Slovenskom skalopevne tvrdil, že Hedviga Žáková-Malinová si útok na seba vymyslela. Vraj preto, aby nemusela ísť na skúšku. Mnohé médiá a politici to nekriticky prebrali a nenechali na nej suchú nitku.
Hašto bol jedným z prvých nezávislých odborníkov, ktorí policajtom odmietli sadnúť na lep. Po súhlase od svojej pacientky sa rozhodol vystúpiť verejne. Fakt po fakte spochybnil oficiálnu vyšetrovaciu verziu. Váha jeho odbornej autority výrazne pomohla pritiahnuť záujem médií a mimovládok. Aj vďaka nemu sa misky váh začali nakláňať na stranu Hedvigy Žákovej-Malinovej.
Prípad, ktorý sa ťahá osem rokov, sleduje dodnes. Hovorieva, že štátna moc v ňom znásilnila pravdu. Vytrvalo preto upozorňuje na každé klamstvo či nepresnosť, ktoré vidí v novinách. Zbiera fakty, kontaktuje odborníkov a mobilizuje verejnosť, aby netolerovala skrivodlivosť páchanú na nevinnom človeku.
Hlas Jozefa Hašta počuť vo verejnom priestore dlhodobo. Koncom deväťdesiatych rokov sa podpísal pod list, v ktorom psychiatri vyzvali Vladimíra Mečiara na odchod z kresla premiéra. Občianske aktivity mu nie sú cudzie ani dnes. Myslí si totiž, že sloboda nie je zadarmo — a niečo stojí.
Príbeh je aktuálny k marcu 2015
-
Foto: Ctibor BachratýRoman Kvasnica
Roman Kvasnica je advokátom Hedvigy Žákovej Malinovej. Stal sa ním v čase, keď väčšina spoločnosti verila, že Hedviga si napadnutie v nitrianskom parku vymyslela. Vraj, aby sa vyhla skúškam. Niekoľko mesiacov bol tak jedným z mála, kto sa postavil za človeka, ktorého mnohí vnímali ako štátneho a politického nepriateľa.
Prípadu stále venuje obrovské množstvo profesionálnej aj ľudskej energie — bez nároku na honorár. S Hedvigou Malinovou absolvoval v priebehu viac ako 8 rokov nespočetné množstvo vypočúvaní, vyšetrení či právnych úkonov od výmyslu sveta. Nikdy ho neodradil obrovský politický a mediálny tlak, ostrá kritika ani vyhrážky. Ťažkú hlavu si nerobil ani zo straty potenciálnych klientov, ktorým sa nemusí páčiť, že vystupuje v takom kontroverznom spore.
Roman Kvasnica získal Bielu vranu ešte v roku 2009 spolu s psychiatrom Hedvigy Malinovej Jozefom Haštom. Cítili sme, že pri obrane Hedviginých práv a hodnôt našej spoločnosti prejavil veľkú dávku odhodlania a zašiel ďaleko nad rámec svojich advokátskych povinností.
Vďaka oceneniu sa zoznámil s bielou vranou Alexandrom Mojšom, ktorý sa ako konkurzný sudca snažil zabrániť tunelovaniu podnikov a čelil disciplinárnym konaniam. Neskôr ho začal obhajovať. Vtedy sme si uvedomili, že naše biele vrany nie sú odkázané len na pomoc zvonku, ale dokážu sa nezištne podporiť aj navzájom.
Žiaľ, prípad Hedvigy Malinovej stále nie je uzavretý. Z obete útoku štát nakoniec urobil páchateľku a Hedviga po ôsmich rokoch vyšetrovania skončila pred súdom. Roman Kvasnica stojí napriek vyhliadke na „nekonečný“ spor stále po jej boku.
Príbeh je aktuálny k marcu 2015
-
Foto: Ctibor BachratýJana Dubovcová a sudcovia
Jana Dubovcová priniesla začiatkom milénia do slovenskej justície nový vietor. Ako šéfka banskobystrického Okresného súdu vyšliapala cestu viacerým protikorupčným opatreniam, ktoré sa stali vzorom pre ostatných.
Revolučným bola najmä elektronická podateľňa, ktorá sťažila manipuláciu pri prideľovaní spisov. Tie po novom „rozhádzal“ medzi sudcov namiesto úradníka počítač. Dubovcovej reforma zmodernizovala aj súdny manažment. Priestor pre korupciu sa zmenšil a rozhodovanie o sporoch trvalo kratšie. Za anonymnú anketu o miere korupcie na jej súde dokonca získala medzinárodnú cenu. Neskôr sa jej recepty osvedčili súdom na celom Slovensku.
V boji za kvalitnejšie súdnictvo Dubovcová pokračovala, aj keď išlo do tuhého. Bola medzi prvými, ktorí našli odvahu kritizovať kontroverzného sudcu a ministra spravodlivosti Štefana Harabina. V roku 2008 ho verejne vyzvala, aby odstúpil z funkcie. Vyčítala mu klamstvo aj podozrenia z kontaktov s mafiánom. Jej kroky ostro kritizovala Súdna rada aj mnoho kolegov. Neskôr čelila disciplinárnemu stíhaniu. Vraj poškodila dôstojnosť súdnictva.
Spolu s ďalšími proreformnými a odvážnymi sudcami rozbehla v roku 2009 iniciatívu Spravodlivosť otvára brány.
O rok neskôr vymenila sudcovský talár za parlament. Paradoxne, kvôli súdnictvu. Vravela, že justíciu chce meniť naďalej, no zvnútra to ide ťažko. Po páde vlády ju parlament zvolil do kresla verejnej ochrankyne práv.
Z pozície ombudsmanky Dubovcová otvorila viacero nepopulárnych či zabudnutých tém. Neváhala sa postaviť proti ministrovi vnútra, keď kritizovala policajný zásah voči Rómom v osade v Moldave nad Bodvou.
Naposledy upozornila na primalé obedy v reedukačných centrách, po ktorých sú deti hladné. Po jej upozornení minister školstva sľúbil, že deťom na tanier pridá.
Ďalší ocenení sudcovia:
Ľudmila Babjaková, Juraj Babjak, Dušan Čimo, Darina Kuchtová a Peter Paluda.Príbeh je aktuálny k marcu 2015
-
Foto: Ctibor BachratýMarián Jasík a pracovníci Správy NAPANT‑u
Keď sa v novembri 2004 prehnala Slovenskom veterná kalamita, nechala za sebou spustošené Tatry. Ďalšie škody mali prísť s odstraňovaním následkov. V tom však bola príroda nevinne.
Marián Jasík bol na čele Správy Národného parku Nízke Tatry (NAPANT). Spolu s kolegami sa čoraz častejšie dostávali do konfliktu s vedením Štátnej ochrany prírody, ktoré im šéfovalo. NAPANT‑ťákom sa nepáčilo, že sa v národných parkoch ťaží drevo hlava‑nehlava a ich skúsenosti nikto neberie vážne. Začiatkom roka 2007 boli riaditelia národných parkov vrátane Mariána Jasíka odvolaní.
Zakrátko sa proti vedeniu Štátnej ochrany prírody zdvihla veľká vlna nevôle. Signatárom petície sa nepáčil veľký vplyv lobistických skupín a odmietli prehodnotiť rozsah chránených území. Podľa nich nemal tento štátny orgán s ochranou prírody nič spoločné.
Situácia sa vôbec nezlepšila a Jasík s kolegami opäť narazili. Otvoreným listom sa postavili proti leteckým chemickým postrekom v Národnom parku. Tie mali údajne zničiť lykožrúta a zachrániť les, no podľa „jasíkovcov“ by celý ekosystém len utrpel. V napätej atmosfére viacerí riskovali zamestnanie. Prvý na rane bol Jasík. Po tom, čo ho niekoľkokrát presunuli, odišiel sám. Niektorí ďalší boli „dobrovoľne odídení“. Letecký boj s lykožrútom sa však stal minulosťou.
Na jeseň 2010 sa Jasík stal historicky najkratšie pôsobiacim šéfom toľko kritizovanej Štátnej ochrany prírody. Nechcel robiť kompromisy, svojho kontroverzného predchodcu preto odmietol spraviť jedným z riaditeľov a tak sa po 4 dňoch radšej vzdal funkcie.
Marián Jasík stále žije ochranou prírody. Spolu s niektorými exkolegami sa okrem iného snaží o záchranu pôvodných slovenských pralesov.
Ocenení pracovníci Správy NAPANT‑u:
Marián Jasík, Pavel Mathé, Adalbert Mezei, Marek Žiačik, Peter Turis, Stanislav Ondruš, Rastislav Hlaváčik, Dan Harťanský, Mikuláš Hančin, Ľubomíra Dzúriková, Jozef Janoviak, Peter Potocký, Miroslav Kaliský, Ján Kicko, Anna Šucháňová, Igor Halgaš, Ján Kuklica, Peter BenkovičPríbeh je aktuálny k marcu 2015