Biele vrany 2012

    • Simona Rudavská
      Foto: Ctibor Bachratý

      Simona Rudavská

      Simona Rudavská sa pred pár rokmi ocitla v koži policajného agenta – nebola však policajtkou v prestrojení, ale sekčnou šéfkou na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. A nepomáhala usvedčiť vrahov či pašerákov, ale korupčníkov.

      V roku 2010 ju jeden z kolegov presviedčal, aby do novely zákona o II. dôchodkovom pilieri prepašovala konkrétne zmeny. Ťažiť z nich mali dôchodkové správcovské spoločnosti. Spomínal „odmenu“ najmenej 20 tisíc eur a odovzdal jej poukaz do luxusného hotela vo Vysokých Tatrách. Rudavská sa preto obrátila na políciu a vyše pol roka bola v role agentky. Musela byť stále v strehu a žiť pod obrovským psychickým tlakom. Obeta, ktorú si pre obranu verejného záujmu vyberie málokto.

      Krátko predtým, ako mala na súde vypovedať ako korunný svedok, dostala Rudavská výpoveď. Korupčný kolega dostal od sudcu podmienku, pokutu a zákaz pracovať pre štát na štyri roky. Nakoniec obišiel s miernejším trestom, ukrojila mu z neho prezidentská amnestia.

      Zapojenie finančnej skupiny, ktorá podľa ministra vnútra stála za celou kauzou, sa vyšetrovateľom preukázať nepodarilo. Vraj z dôvodu vyzradenia sledovacej akcie. Podľa medializovaných informácií vypočúvali na súde ľudí blízkych J&T. Tá však odmietla, že by mala s kauzou čokoľvek spoločné.

      Minister práce po tlaku médií rozhodol, že miesto pre Rudavskú sa predsa len nájde. Od augusta 2012 pracuje ako referentka.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Simona Rudavská oznámila v roku 2010 ako šéfka jednej zo sekcií na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny polícii, že sa ju pokúša korumpovať kolega z ministerstva. Následne s políciou spolupracovala na usvedčení korupcie ako agentka. Prípad vyvrcholil v lete 2012 súdnym procesom. Bývalý pracovník ministerstva bol odsúdený.

      Na korupciu Simonu Rudavskú navádzal kolega z inej sekcie. Žiadal ju, aby do pripravovanej novely zákona o dôchodkovom sporení zapracovala konkrétne zmeny súvisiace s II. dôchodkovým pilierom. Hovoril o odmene najmenej 20¬-tisíc eur a odovzdal jej poukaz do hotela Kempinski vo Vysokých Tatrách, ktorý patrí skupine J&T. Simona Rudavská korupciu nahlásila na polícii a prijala rolu agentky.

      Ex-minister vnútra D. Lipšic neskôr v súvislosti s prípadom vyhlásil, že v jeho pozadí je konkrétna finančná skupina. Zapojenie finančnej skupiny do korupcie sa však vyšetrovateľom nepodarilo preukázať (údajne kvôli vyzradeniu sledovacej akcie), a tak v máji 2012 Špecializovaný súd v Pezinku uznal vinným iba bývalého úradníka ministerstva, ktorého odsúdil na dva roky nepodmienečne a finančnú pokutu. Najvyšší súd v októbri 2012 rozsudok zmiernil, úradník dostal dvojročnú podmienku s podmienečným odkladom na 4 roky, peňažný trest 3000 € a zákaz zamestnania v štátnej a verejnej správe na štyri roky.

      Simona Rudavská pracuje na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny s tromi pauzami od roku 1995, kedy tam nastúpila ako sekretárka. Neskôr pôsobila v súkromnej sfére a na ministerstvo sa vrátila v roku 2004. Odvtedy pracovala na rôznych pozíciách vrátane riaditeľky Kancelárie štátnej tajomníčky počas éry ministerky Viery Tomanovej. Od roku 2008 bola generálnou riaditeľkou jednej z kľúčových sekcií, ktorá má na starosti dôchodkové sporenie a sociálne poistenie. Po príchode ministra za SMER-SD Jána Richtera na jar 2012 ju po ôsmich rokoch pôsobenia na ministerstve prepustili. Minister bezprostredne po medializácii súdneho procesu a po tom, čo prepustenie Simony Rudavskej kritizovali novinári, rozhodol, že práca sa pre ňu na ministerstve nájde. Od augusta 2012 pôsobí ako referentka Analytického centra.

    • Jozef Žaťko
      Foto: Ctibor Bachratý

      Jozef Žaťko

      „Urazený policajt“. Tak Jozefa Žaťka nazvalo Ministerstvo vnútra po tom, čo upozornil na kšeftovanie s benzínom na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov.

      Na Úrade bol takmer 20 rokov, 10 rokov vozil a chránil politikov a diplomatov. Všimol si, že niektorí kolegovia vykazujú maximálnu povolenú spotrebu benzínu a nafty — bez ohľadu na štýl jazdy a reálne čísla. „Ušetrené“ tak mohli predávať načierno. Nadriadení si s tým ťažkú hlavu nerobili. Vodičom vraj len vysvetlili, ako to robiť menej nápadne.

      Jozef Žaťko sa v marci 2010 obrátil na inšpekciu a prokuratúru a celú vec medializoval. Upozorňoval aj na podvody pri previerkach služobných vodičov. Ministerstvo vnútra ho nešetrilo. Vraj sa „mstí a prská ničím nepodložené dezinformácie a invektívy“ a „poškodzuje dobré meno Úradu“. Nadriadení zobrali Žaťkovi vstupnú kartu a „zavreli“ ho do kancelárie. Nasledujúci polrok nedostával robotu, hral pingpong o stenu. Chrbtom sa mu otočila aj väčšina kolegov.

      Nadriadení sa ho tak podľa neho snažili odstrihnúť od ďalších dôkazov a donútiť ho, aby rezignoval. V priebehu pár mesiacov mal na krku 4 čudné disciplinárne stíhania a plat mu padol na polovicu. Žaťko mal navyše podozrenie, že sa ktosi za zvláštnych okolností dostal do jeho služobnej skrinky a bytu.

      Po zmene vedenia boli dve disciplinárky voči Žaťkovi zastavené. Kanceláriu tak mohol zase vymeniť za terén, vrátili mu aj plat.

      Podľa polície nešlo pri vykazovaní benzínu a nafty o trestný čin. Interné predpisy však porušené boli. Aj na základe Žaťkových upozornení tak Úrad prijal viaceré zmeny. Mesačná spotreba zrazu klesla o 30 tisíc litrov.

      Jozef Žaťko dal v polovici roku 2011 výpoveď. Zdalo sa mu, že výmena riaditeľov nestačí. Chcel zmenu systému. Na nekalosti mal „šťastie“ aj neskôr. Ako futbalový rozhodca verejne upozornil na podplácanie a kupovanie zápasov.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Jozef Žaťko je bývalý zamestnanec Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra, ktorý upozornil na podvádzanie pri vykazovaní spotreby benzínu a nafty v služobných vozidlách úradu. Za to bol hneď po prevalení kauzy ministerstvom označený za klamára a boli proti nemu začaté 4 disciplinárne konania.

      Jozef Žaťko pracoval na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov od roku 1991. Od roku 2000 bol zamestnaný na odbore dopravy, kde zabezpečoval prepravu ústavných činiteľov. Všimol si, že zamestnanci úradu s vedomím nadriadených podvádzajú pri vykazovaní spotreby benzínu a nafty. Povolená spotreba paliva bola okolo 19 litrov (v závislosti od typu vozidla). Napriek tomu, že zamestnanci mali uvádzať skutočné hodnoty, podľa Jozefa Žaťka vykazovali v mnohých prípadoch takmer maximálnu povolenú spotrebu. Tá nebola reálna a umožňovala „ďalší predaj pohonných hmôt na čierno“. Nadriadení mali kryť vodičov a inštruovať ich, ako kryť túto činnosť, aby neboli odhalení.

      V marci 2010 podal Jozef Žaťko podnet na sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra a o pár dní na to aj trestné oznámenie. V reakcii na medializované informácií o podvodoch boli Žaťkove tvrdenia vedením úradu označené za nepravdivé. Ešte pred ukončením kontroly označilo ministerstvo vnútra Žaťka za „urazeného policajta“, ktorý „nezvládal povinnosti“ a človeka ktorý sa „mstí a prská ničím nepodložené dezinformácie a invektívy na všetky strany, čím poškodzuje dobré meno úradu“.

      Následne boli voči nemu od polovice apríla do začiatku novembra 2010 vedené štyri disciplinárne konania. Jedno za poskytnutie informácií médiám, ďalšie za neúčasť na psychotestoch pol roka od ostatného testu, pričom túto povinnosť majú spravidla raz za dva roky. Tretie za neplnenie úloh dôsledne a svedomito a posledné za uvedenie nesprávnych údajov do knihy príchodov a odchodov (keď v odôvodnenom prípade nahlásil na odporúčanie nadriadeného skorší príchod bez toho, aby bol fyzicky na úrade).

      Po upozornení na kšeftovanie s pohonnými hmotami zobrali nadriadení Žaťkovi vstupnú kartu na pracovisko, „zavreli“ ho do kancelárie a vyše pol roka nedostával prácu. Tieto kroky negatívne vplývali na psychickú pohodu jeho a jeho rodiny. Adekvátnej podpory sa nedočkal ani od kolegov. V dôsledku disciplinárnych konaní a nového pracovného zaradenia mu o polovicu klesol príjem. Jozef Žaťko mal podozrenie, že sa niekto za zvláštnych okolností dostal do jeho služobnej skrinky, auta a bytu.

      Po nástupe nového vedenia v roku 2010 boli dve disciplinárne konania voči Žaťkovi zastavené. Mohol sa vrátiť do práce a zvýšil sa mu aj plat. Zvyšné dve disciplinárne konania boli v tom čase už ukončené. Jozef Žaťko však voči týmto rozhodnutiam podal žaloby na súd. Dodnes nie sú konania ukončené.

      Opakovanú kontrolu na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov polícia ukončila s tým, že pri vykazovaní spotreby benzínu nebol spáchaný trestný čin. Zistilo sa však porušenie interných predpisov. Aj na základe Žaťkových upozornení boli prijaté opatrenia, vďaka ktorým klesla spotreba úradu o 30 tisíc litrov mesačne.

      Jozef Žaťko dal v polovici roka 2011 výpoveď. Podľa jeho vlastných slov by sa mal zmeniť systém, výmena riaditeľov nestačí. Okrem kšeftovania s pohonnými hmotami opakovane upozorňoval aj na podvody pri testovaní vodičov z pravidiel cestnej premávky, z interných predpisov a pri previerkach fyzickej zdatnosti. V polovici roka 2012 ako futbalový rozhodca verejne upozornil na podplácanie a korupciu vo futbale.

    • Marcel Strýko
      Foto: Kamil Varga

      Marcel Strýko

      Ocenenie in memoriam za dlhodobý prínos

      Marcel Strýko bol košický undergroundový filozof, básnik, výtvarník a hudobník. Ako slobodný človek a významný predstaviteľ neoficiálnej kultúry bol tŕňom v oku normalizačného komunistického režimu. Pre svoju „protištátnu“ činnosť žil pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti. Absolvoval neuveriteľných 282 výsluchov. ŠtB mu dokonca hrozila odobratím malého syna.

      Od roku 1978 sa podieľal na vydávaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. V rovnakom čase spoluzaložil avantgardnú hudobnú skupinu The Nace (neskôr premenovanú na Lesní speváci). Od začiatku 80-tych rokov pravidelne chodieval na bytové semináre filozofov Egona Bondyho, Františka Balabána a Milana Machovca. Prednášky a výstavy organizoval tiež doma v Košiciach. Okrem toho intenzívne tvoril a pomáhal rozširovať samizdatové diela.

      Napriek tomu, že žil na východnom Slovensku, stretával sa najmä s pražským disentom a undergroundom. V roku 1987 sa zúčastnil fóra Charty 77. Následne odišiel z práce technika v Československej televízii v Košiciach a skončil ako traťový robotník na železnici. Jeho texty, eseje a poézia sa z času na čas objavili v niektorom zo samizdatov, väčšinu svojich textov však uverejňoval sám. V náklade pár kusov, pre úzky okruh priateľov.

      Do Nežnej revolúcie sa zapojil hneď od začiatku. Stal sa spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach, neskôr bol členom predsedníctva Verejnosti proti násiliu. Chvíľu bol aj poslancom prvého slobodného slovenského parlamentu. Veľkú hrozbu videl najmä v rastúcom nacionalizme a antisemitizme. Výrazne vystupoval proti rozdeleniu Česko­‑Slovenska a ako jeden z prvých odhalil mocenské chute Vladimíra Mečiara.

      Neskôr upadol do depresie — bol frustrovaný a sklamaný z toho, akým smerom sa spoločnosť vyvíjala. V roku 1994 bol fyzicky napadnutý a dobitý. Vraj so slovami: „To máš od Mečiara“.

      Zomrel sám vo svojom byte v Košiciach niekedy medzi 3. a 5. decembrom 1994. Nemal ani 40 rokov.

      Marcel Strýko - košický undergroundový umelec, filozof bol významným predstaviteľom disentu, ktorý sa od roku 1978 podieľal na vydávaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. Podľa jeho svedectva, si ho ŠTB za celé obdobie predvolala na 282 výsluchov, hrozila mu odobratím syna. Od roku 1980 sa pravidelne zúčastňoval na bytových seminároch filozofa Egona Bondyho v rámci jeho súkromnej univerzity a bol v neustálom kontakte s pražským disentom. Bol veriacim kresťanom a s ateistickým Egonom Bondym ho spájalo silné priateľstvo. V roku 1987 sa zúčastnil fóra Charty 77, následne ukončil prácu technika Československej televízie v Košiciach a začal pracovať na železnici ako robotník.

      Do Nežnej revolúcie sa zapojil hneď od začiatku. Stal sa spoluzakladateľom Občianskeho fóra, neskôr členom republikovej rady a predsedníctva VPN. Za VPN vykonával aj mandát poslanca v slovenskom parlamente. Hnutie od začiatku upozorňoval na to, že Vladimír Mečiar predstavuje veľkú hrozbu pre demokraciu a jeho autoritatívne tendencie odhalil ako jeden z prvých. Pozornosť venoval problematike nacionalizmu a antisemitizmu. Bol významným zástancom zachovania Československa. Proti rozdeleniu Československa vystúpil na pôde Národnej rady, aj na demonštrácii v Prahe. Za jeho postoje bol v roku 1994 fyzicky napadnutý a dobitý. V ďalšom období po viacnásobnej hospitalizácii opustil nemocnicu na vlastnú žiadosť. Vo svojom byte v Košiciach zomrel sám medzi 3. a 5. decembrom 1994. Úmrtie údajne priamo nesúviselo s útokom.

      Jeho manželka Erika Strýková spomína na to, že slovo moc bolo podľa neho odvodené od slova môcť – pomáhať ľuďom, spravovať veci.