Biele vrany 2011

    • Ivan Cehelský
      Foto: Ctibor Bachratý

      Ivan Cehelský

      Dôchodcu Ivana Cehelského zobudil v júni 2010 hrôzostrašný telefonát. Drevenica na Zamagurí, ktorú s manželkou dlhé roky svojpomocne stavali, bola v plameňoch. Celoživotné úspory, spomienky aj sny o pokojnom útočisku na starobu pohltil oheň. Znalecký posudok navyše ukázal, že chalupu niekto podpálil úmyselne.

      Ivan Cehelský mal ako bývalý pracovník okresného úradu životného prostredia celý život blízko k lesu a zvieratám. Keď sa „na staré kolená“ zaujímal o masívny výrub stromov v Považskej Bystrici, zistil, že úradníci riešia oveľa väčší problém.

      V chránenej oblasti Strážovských vrchov postavil miestny podnikateľ obrovskú zvernicu. Ohraničoval ju 17,5 km dlhý plot, ktorý bránil prirodzenému pohybu zveri naprieč regiónmi. Špeciálne povolenie nebolo potrebné, ohrada vraj vyrástla po častiach. Zakaždým ako drobná stavba.

      Keď sa Ivan Cehelský obrátil na Slovenskú inšpekciu životného prostredia a prokuratúru, začali sa mu diať čudné veci. Niekto mu roztĺkol okná, neskôr zhorelo auto jeho syna. Na webe ho zase škaredo ohovorili. Mal brať úplatky a vraj je pedofil.

      Najväčšia rana však prišla v osudnú júnovú noc, kedy ktosi zapálil jeho milovanú drevenicu. Ivan Cehelský si je istý, že útok bol pomstou. Za všetkým podľa neho stojí rovnaký človek, ktorý má prsty aj v zvernici a výrube lesa v Považskej. Polícia, žiaľ, podpaľača dodnes nenašla.

      Útoky, 70-ka na krku, ani vážna choroba manželky Ivana Cehelského nezlomili a drevenicu začal stavať odznova. Na zhorenisku tak vyrastá nová chalupa.

      Ruku k dielu priložili aj biela vrana Zuzana Melicherčíková a dcéra bielej vrany Marty Laukovej Zuzana. Rozbehli zbierku, do ktorej ľudia za 2 roky prispeli vyše 4 300 eurami. Okrem toho samy chodili na drevenicu pomáhať a naverbovali aj ďalších dobrovoľníkov.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Ivan Cehelský je dôchodca z Považskej Bystrice a bývalý pracovník okresného úradu životného prostredia. Aktívne vystupoval na ochranu chránenej oblasti Strážovských vrchov a podával podnety proti veľkoplošnému výrubu lesa v oblasti.

      Ivan Cehelský sa angažoval proti rozšíreniu zvernice zo 70 na 240 hektárov. Oplotená zvernica po svojom rozšírení takmer znemožnila migráciu zveri v nadregionálnom biokoridore. Pozemok je vo vlastníctve spoločnosti Biely potok, akciová spoločnosť. Pán Cehelský vo veci podal podnet na Slovenskú inšpekciu životného prostredia a na prokuratúru.

      Za veľkoplošný výrub stromov na sídlisku Hliny v Považskej Bystrici podal pán Cehelský podnet na Slovenskú inšpekciu životného prostredia a na prokuratúru. Za výrubom stála firma RAVEN a.s., ktorá požiadala o zmenu územného plánu. Majiteľovi pozemku bola Obvodným úradom životného prostredia za vyrúbanie 5 stromov s obvodom nad 50 centimetrov uložená v priestupkovom konaní pokuta. Slovenská inšpekcia životného prostredia po ohliadke nezačala správne konanie, nakoľko „nie je možné ... preukázať výrub drevín, na ktoré by sa vyžadoval súhlas orgánu ochrany prírody“.

      Vo firme Biely potok, akciová spoločnosť a RAVEN a.s. pôsobí ten istý človek - Ing. Ľubomír Harvánek z Považskej Bystrice.

      Pánovi Cehelskému z nezistených príčin vyhorela chata v obci Osturňa pri Kežmarku. Z chaty, na ktorej dlhé roky relaxoval, ostalo iba torzo. Keďže nebola poistená, prišiel o svoje celoživotné úspory. Za nevyjasnených okolností mu roztĺkli okná na byte v Považskej Bystrici a neskôr zhorelo aj auto jeho syna. Podľa pána Cehelského útoky súvisia s jeho angažovaním vo verejných veciach v kraji.

      Ivan Cehelský sa napriek pokročilému veku a výrazne negatívnym aktivitám voči jeho osobe a majetku naďalej zaujíma o dianie vo svojom okolí.

      Ivan Cehelský bol ocenený za vytrvalé angažovanie sa v ochrane prírody napriek pokročilému veku a viacnásobným útokom na jeho majetok, ktorými mu boli spôsobené značné škody.

    • Erika Lakatošová
      Foto: Ctibor Bachratý

      Erika Lakatošová

      Len niekoľko metrov od ukrajinských hraníc, v malej dedinke Ruská, si starosta „mýlil“ verejné peniaze s vlastnými. Keď sa účtovníčka obce Erika Lakatošová pozrela na výpisy z banky, našla dieru za dierou. Starosta vyberal s bankomatovou kartou obce státisíce korún bez toho, aby ukázal, kde skončili.

      Koncom roka 2008 ho poslanci vyzvali, aby financie vrátil. Neurobil tak, hoci uznal, že je obci peniaze dlžný. Vyše 400 tisíc neskôr doniesol v hotovosti, podľa Lakatošovej však „nakupovať za verejné“ neprestal. S pár ďalšími poslancami preto podala na starostu trestné oznámenie. Kontrolórka potvrdila, že starosta dlhuje obci viac ako 6 tisíc eur, polícia však spreneveru nevidela.

      Vo februári 2010 starosta vyhodil Eriku Lakatošovú z hodiny na hodinu. Do 15 minút si mala zbaliť veci a odísť. Vnímala to ako pomstu, obrátila sa preto na súd.

      V regióne s vysokou nezamestnanosťou, kde strata roboty znamená existenčné riziko, ostala 2 roky bez práce. Za svoj odvážny postoj a šetrenie obecných peňazí sa veľa vďaky nedočkala. Niektorým obyvateľom Ruskej sa nepáčilo, že dedina je pre jej „bonzovanie“ pretriasaná v médiách.

      Starosta takmer rok odmietal Lakatošovú vymenovať za poslankyňu. Tvrdil, že keďže sa súdi o neplatnosť výpovede, je stále zamestnankyňou obce a nemôže byť aj poslankyňou. Pomohla až prokuratúra.

      Presne tri roky po vyhadzove súd rozhodol, že starosta Lakatošovú prepustil protizákonne. Verdikt ho v úrade už nezastihol - občania ho pár mesiacov predtým vyhnali z kresla v referende. Údajne pre zlé hospodárenie. Do funkcie neskôr zvolili Eriku Lakatošovú.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Erika Lakatošová bola zamestnankyňou Obecného úradu v obci Ruská. Ide o drobnú obec s malým počtom obyvateľov (okolo 580 ľudí) nachádzajúcu sa v okrese Michalovce, kúsok od hraníc s Ukrajinou.

      Pani Lakatošová mala ako administratívna pracovníčka na starosti aj účtovníctvo obce. Všimla si, že starosta László Lakatos vyberá tisíce eur z obecných prostriedkov bez toho, aby ich využitie podložil dokladmi.

      Poslanci starostu opakovane upozorňovali, že výbery a platby v obchodoch s bankomatovou kartou obce nevyúčtoval. Ten zareagoval svojsky a kartu pred ich zrakmi „roztrhal“ s tým, že už ju nepotrebuje. Koncom roka 2008 ho poslanci písomne vyzvali, aby obci vrátil vyše 12 tisíc €. Napriek tomu, že peniaze sľúbil uhradiť, neurobil tak. Začiatkom januára 2009 ale podpísal, že uznáva svoj záväzok voči obci.

      Starosta neskôr tvrdil, že peniaze boli určené na spoločný projekt s maďarskou obcou Nyírcsászári. Nie je však jasné, prečo ak išlo o obecný projekt, starosta podpisoval, že uznáva svoju osobnú podlžnosť voči obci. Rovnako nie je jasné, prečo nepreviedol peniaze na projekt naraz, ale vyberal ich z bankomatu postupne počas niekoľkých týždňov. Zahmlený ostáva aj dôvod, prečo potom, čo sa projekt údajne neuskutočnil, opäť nevrátil peniaze vcelku, ale v dvoch splátkach a navyše znovu v hotovosti.

      Podľa pani Lakatošovej starosta peniaze bez vyúčtovania vyberal aj naďalej. Starostovi pred nástupom do funkcie skrachovala stavebná firma a mal údajne vážne finančné problémy. Pani Lakatošová bola presvedčená, že aj to je dôvod, prečo používa prostriedky obce na osobné účely (napr. na opravu auta). Rozhodla sa pred svojvoľným hospodárením starostu „nezatvárať oči“ a v auguste 2009 podala trestné oznámenie. V tomto kroku ju podporili aj štyria poslanci obecného zastupiteľstva, ktorí sa k trestnému oznámeniu pripojili.

      Vyšetrovateľ následne začal trestné stíhanie a obvinil starostu zo sprenevery. Neskôr obec vyzval, aby si nechala vypracovať audit hospodárenia za rok 2009. Audítorka uviedla, že starosta má voči obci nevyúčtovaný dlh vo výške viac ako 6 tisíc €. Vyšetrovateľ však z jej správy „nevyčítal“, že starosta obci dlží peniaze a zastavil trestné stíhanie s odôvodnením, že sa skutok nestal, nakoľko nebolo preukázané, že si tieto prostriedky skutočne prisvojil. Rozhodnutie oprel len o výpoveď starostu, ktorý vyhlásil, že boli použité pre potreby obce. Počas vyšetrovania poslanci prijali uznesenie, v ktorom starostovi zakázali kartu používať. Napriek tomu urobil ešte ďalšie tri výbery – údajne sa pomýlil.

      Vo februári 2010 starosta pani Lakatošovú z hodiny na hodinu vyhodil. Do 15 minút si mala zbaliť veci a opustiť pracovisko. Dôvodom malo byť údajné úmyselne vedenie účtovníctva proti jeho osobe. Pani Lakatošová výpoveď vnímala ako pomstu a obrátila sa na súd kvôli nezákonnej výpovedi. Starosta však údajne nechodí na pojednávania, tie už odročili šesťkrát.

      László Lakatos bol v novembri 2010 opäť zvolený za starostu obce Ruská.

      Pani Lakatošová sa snaží aj naďalej získať dôkazy v prípade, ktoré by dávali nádej na opätovné začatie trestného stíhania. Starosta však údajne odmieta podľa infozákona sprístupniť niektoré dokumenty obce, ktoré by potenciálne mohli do prípadu vniesť viac svetla. Poslanci, ktorí boli v minulosti podpísaní pod trestným oznámením, sa už o prípad bližšie nezaujímajú a 20 mesiacov nezamestnaná Erika Lakatošová ostáva v boji sama.

      Erika Lakatošová bola ocenená za dôslednú ochranu verejných zdrojov, vytrvalosť aj napriek tomu, že v úsilí ostala sama a nepodľahnutie tlaku.

    • Marta Lauková
      Foto: Domáci archív

      Marta Lauková

      Ocenenie in memoriam

      Dokument Nemoc tretej moci o alarmujúcom stave slovenskej justície končí mrazivou scénou. Dcéra sudkyne Marty Laukovej sa predsedníčky súdu pýta, prečo aj po smrti jej mamy trvala na tom, že jej práceneschopnosť bola účelová.

      Marta Lauková bola sudkyňou bratislavského okresného súdu. Na jar 2009 rozhodovala o tom, či člen prevádzačského gangu ostane za mrežami. Krátko predtým pristál na jej stole lístoček od predsedníčky súdu. Stálo na ňom: „CH. — PREPUSTIŤ? AK SA DÁ!!!“.

      Lauková lístoček ignorovala a muža nechala vo väzení. Na súde sa jej zrazu začali diať divné veci, ktoré zaváňali šikanou. Vedenie jej neustále vytýkalo nedostatky, kontrolovalo príchody, účelovo menilo rozvrh práce. A hoci sa špecializovala na trestné právo, poslalo ju riešiť občianske spory.

      V septembri 2009 Lauková podala trestné oznámenie za ovplyvňovanie pri rozhodovaní. Celá kauza a atmosféra na súde sa podpísali na jej podlomenom zdraví. Po viacerých krátkodobých PN­‑kách ostala dlhodobo práceneschopná.

      Hoci Laukovej zdravotné problémy boli zrejmé, na návrh novej predsedníčky súdu jej Súdna rada zastavila príplatky k nemocenským dávkam. Vraj pre účelovú práceneschopnosť, čo sa jej veľmi dotklo. Rada rozhodla bez nej, nezaujímali ju ani lekárske správy.

      V lete 2010 sa stav sudkyne Laukovej výrazne zhoršil. Po zástave srdca ostala v kóme a začiatkom septembra zomrela.

      Pár dní po jej smrti Súdna rada svoje rozhodnutie, ktorým Laukovej stopla nemocenské príplatky, zrušila. Polícia na jeseň zastavila trestné stíhanie za ovplyvňovanie. Údajne nešlo o trestný čin. Spomínaný lístoček bol vraj len poznámkou, ktorú bývalá predsedníčka súdu zabudla v spise.

      Marta Lauková podpísala vyhlásenie sudcov Päť viet a patrila k signatárom nezávislej sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu.

      Marta Lauková je už treťou sudcovskou bielou vranou. Ocenená bola za odvahu pri presadzovaní sudcovskej nezávislosti napriek politickému tlaku a šikanovaniu. Ocenenie za ňu prevzala jej dcéra Zuzana Lauková, ktorá sa naďalej domáha spravodlivosti a bojuje za česť svojej mamy.

      Marta Lauková ako sudkyňa Okresného súdu Bratislava I na jar 2009 rozhodovala o väzbe L.CH., člena medzinárodného prevádzačského gangu. Pred rozhodnutím jej predsedníčka súdu Gabriela Buľubášová poslala cez sekretárku lístok s textom „CH. - PREPUSTIŤ? AK SA DÁ!!!“. Následne jej telefonicky povedala, že ide o požiadavku z ministerstva spravodlivosti.

      Marta Lauková rozhodla tak, že dotyčný z väzby prepustený nebol. Hoci jej toto rozhodnutie pre formálnu chybu odvolací súd zrušil, zamietnutie žiadosti Lauková pri opätovnom rozhodovaní potvrdila a druhé rozhodnutie potvrdil aj odvolací súd.

      Po rozhodnutí začalo sudkyňu Laukovú na súde šikanovať vedenie okresného súdu (kontrola príchodu, vytýkanie nedostatkov, účelové zmeny rozvrhu práce, a pod.) a hoci sa špecializovala na trestné právo, bola preradená z trestného úseku na občianskoprávny. Na jeseň 2009 sudkyňa Lauková podala na políciu trestné oznámenie za ovplyvňovanie pri rozhodovaní. Po viacerých krátkodobých PN ostala od septembra 2009 dlhodobo práceneschopná s častými hospitalizáciami.

      Keď svoju kauzu v septembri 2009 sudkyňa medializovala, vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková odvolala predsedníčku súdu Gabrielu Buľubášovú a novou predsedníčkou súdu sa stala Helena Kožíková, ktorá bola členkou Súdnej rady SR.

      Nová predsedníčka súdu pokračovala v krokoch svojej predchodkyne voči sudkyni Laukovej a v máji 2010 na jej návrh Súdna rada zastavila sudkyni Laukovej príplatky k náhrade príjmu a k nemocenskému (pre údajnú účelovú práceneschopnosť). Súdna rada rozhodla bez ústneho vypočutia sudkyne Laukovej - z uznesenia rady sa nedá zistiť, aké boli dôvody jej rozhodnutia, takže toto rozhodnutie je netransparentné a nepreskúmateľné.

      Od júla 2010 jej prestali byť vyplácané akékoľvek dávky a k 2. augustu bol Marte Laukovej na základe jej žiadosti o invalidný dôchodok prerušený výkon funkcie sudcu.

      V júli 2010 došlo k rapídnemu zhoršeniu zdravotného stavu sudkyne, ktorá ostala odkázaná na pomoc dcéry. Po zástave srdca ostala v kóme a 5. septembra 2010 zomrela. Počas kómy jej dcéra požiadala Súdnu radu o zrušenie rozhodnutia o zastavení vyplácania príplatku k nemocenským dávkam.

      Súdna rada svoje rozhodnutie zrušila až po smrti sudkyne. Helena Kožíková považovala rozhodnutie spätne vyplatiť príplatok za nesprávne a aj po smrti sudkyne Laukovej trvala na stanovisku, že práceneschopnosť bola účelová. Na jeseň 2010 špeciálny prokurátor a polícia zastavili vyšetrovanie s konštatovaním, že konanie Buľubášovej nebolo snahou ovplyvniť rozhodovanie Laukovej.

      Marta Lauková podpísala vyhlásenie sudcov „Päť viet“ (september 2009) a patrila k signatárom nezávislej sudcovskej iniciatívy „Za otvorenú justíciu“ (apríl 2010).

      Príbehu sudkyne Marty Laukovej sa venuje aj dokument režisérky Zuzany Piussi "Nemoc tretej moci" (2011).

      Marta Lauková bola ocenená za odvahu pri presadzovaní sudcovskej nezávislosti napriek politickému tlaku a osobnému šikanovaniu.