Biele vrany 2013

    • Vladimír Crmoman
      Foto: Ctibor Bachratý

      Vladimír Crmoman

      Vladimír Crmoman je učiteľom hudobnej výchovy a umenia na jednej z bratislavských stredných škôl. „Po zvonení“ je viceprezidentom Slovenskej komory učiteľov a jedným z lídrov iniciatívy Peniaze do škôl. Tá sa snaží ukázať, že financií je v školstve dosť, stačí prestať plytvať.

      Crmoman vytiahol na svetlo viacero podivností v autoparku rezortu školstva. Odhalil, že ministerstvo zaplatilo v roku 2012 za servis auta vyše 11 000 €. Na prehliadku po 465 000 km ho zase poslali dvakrát. Nesedeli ani počty kilometrov. Navyše, v aute vymenili viac oleja, ako sa do neho zmestí. Crmoman všetky faktúry a objednávky posunul médiám a spoločne tlačili na zodpovedných.

      Ministerstvo sa neskôr priznalo k „závažným zisteniam“ a prepustilo dvoch ľudí. Crmomanovi to nestačilo. Obrátil sa na políciu, ktorá ho však po pár mesiacoch zastavila. Vraj nešlo o trestný čin.

      Keď sa médiá nevedeli dostať k výsledkom auditu na ministerstve školstva, Crmoman využil infozákon a novinárom ho poslal sám. Kontrolóri našli predražený nákup kvetov, alkoholu, aj drahé ubytovanie. Na mnohé z týchto káuz upozorňovali jeho kolegovia.

      Ako jeden z prvých sa verejne postavil za vyhodeného učiteľa Ota Žarnaya. Koncom júna 2013 rozbehol na jeho podporu petíciu, ktorá žiadala prešetriť postup školy.

      Na Crmomana sa obracia veľa ľudí zo školstva s prosbami o radu. Do niektorých káuz sa púšťa sám, v iných sa snaží ľudí nasmerovať inam alebo vec medializovať. Spolu s kolegami navrhli, aby mali učitelia vlastného ombudsmana.

      Crmoman spolu s Komorou učiteľov prednedávnom spustili projekt Zber strachu, ktorý mapuje porušovanie zákonov a šikanu v školstve.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Vladimír Crmoman je učiteľom hudobnej výchovy a umenia na bratislavskej Spojenej škole Novohradská. Zároveň je jedným z lídrov občianskej iniciatívy „Vláda tvrdí, že nie sú peniaze, tak jej ich učitelia pomôžu nájsť“. Snaží sa ukázať, že ministerstvo nájde pre školy a učiteľov viac peňazí vtedy, keď prestane plytvať.

      V rámci iniciatívy Crmoman upozornil na viacero podivností v autoparku rezortu školstva. Zistil napríklad, že ministerstvo zaplatilo v roku 2012 za servis jedného zo svojich áut vyše 11 000 eur. Na kontrolnú prehliadku po 465 000 km ho podľa objednávky poslalo dvakrát – raz v júli a neskôr v septembri. Nesedeli ani počty najazdených kilometrov. Pri servise mechanici vymenili 10 litrov oleja, hoci do auta sa ho zmestí len 6,5 litra. Čo Crmoman nenašiel na webe, to si vyžiadal podľa infozákona. Získané objednávky a faktúry poskytol médiám a s ich pomocou tlačil na ministerstvo.

      Donútil ho tak podozrenia preveriť. Ministerstvo sa neskôr priznalo k „závažným zisteniam“ a prepustilo dvoch zamestnancov. Crmomanovi to nestačilo. Podal preto trestné oznámenie, v ktorom žiada prípad prešetriť ešte dôkladnejšie.

      S novinármi spolupracuje aj naďalej. Keď sa médiá nevedeli dostať k výsledku auditu Ministerstva financií, Crmoman opäť využil infozákon. Novinárom potom audit poslal sám. Kontrolóri našli predražený nákup kvetov, alkoholu, aj drahé ubytovanie ministerskej výpravy na paraolympijských hrách v Londýne. Na mnohé z týchto prípadov plytvania upozorňovali aj Crmomanovi kolegovia.

      Učitelia z iniciatívy „Vláda tvrdí, že nie sú peniaze, tak jej ich učitelia pomôžu nájsť“ plánujú v pátraní pokračovať. Crmoman už ohlásil, že v budúcnosti by sa chceli pozrieť aj na hospodárenie iných organizácií v rezorte školstva.

    • Oto Žarnay
      Foto: Ctibor Bachratý

      Oto Žarnay

      Oto Žarnay je v súčasnosti asi najznámejším slovenským učiteľom. A to napriek tomu, že za katedrou nestál už takmer 2 roky. Prišiel totiž o miesto po tom, ako upozornil na podozrivé sumy, ktoré škola pravidelne posielala externej právničke.

      Do mája 2013 učil Žarnay slovenčinu na Obchodnej akadémii Polárna v Košiciach. Pri kontrole faktúr si všimol, že škola pravidelne platila viac ako 500 € akejsi právničke. Mnohí učitelia pritom dostávali iba základný plat. Žarnay navyše zistil, že právnička bola kedysi v rovnakej firme ako krajský šéf školstva.

      Ako predseda Rady školy si vysvetlenie pýtal od riaditeľa. To ho neuspokojilo, obrátil sa preto na zriaďovateľa školy — košickú župu. O pár mesiacov neskôr dostal po 17-tich rokoch učiteľovania výpoveď. Vraj bol zrazu nadbytočný. Podľa riaditeľa mala škola menej žiakov, preto škrtal miesta.

      Žarnay bol presvedčený, že vyhadzov súvisel s jeho kritikou plytvania. Vraví, že mu viackrát dohovárali, aby nekazil dobré meno Obchodnej akadémie. Odísť musel aj jediný kolega, ktorý sa ho zastal. Ostatní vraj mali strach.

      Žarnay sa proti výpovedi bráni na súde. Pre mrhanie školských peňazí sa zase obrátil na políciu. Tá však odmietla začať trestné stíhanie. Nepochodil ani u premiéra Fica, ktorý ľudí vyzýval, aby problémy s korupciou hlásili priamo jemu.

      Žarnayovi dal za pravdu hlavný kontrolór VUC­‑ky, ktorý potvrdil šafárenie. Škola neefektívne použila 12 tisíc eur na externého právnika. Samosprávny kraj zodpovednosť nevyvodil, školám však nariadil využívať právnikov župy.

      Žarnay si novú robotu našiel až po viac ako roku. Dovtedy žil z minima. S jeho „povesťou“ je podľa neho veľmi ťažké nájsť si v Košiciach prácu v školstve. Učenie vníma ako svoju srdcovku a verí, že sa k nemu raz vráti.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Oto Žarnay bol do mája 2013 učiteľom a predsedom Rady školy na Obchodnej akadémii Polárna v Košiciach. Po tom, ako upozornil na tisíce eur, ktoré škola pravidelne posielala externým právnikom, prišiel o miesto.

      Žarnay si všimol, že škola v rokoch 2011 až 2013 platila právničke mesačne vyše 400 eur. A to aj v situácii, keď mali mnohí učitelia dostávať iba základný plat bez osobných príplatkov. Žarnay navyše zistil, že právnička bola v minulosti v rovnakej firme ako brat šéfa odboru školstva v košickej župe. Tá je aj zriaďovateľom obchodnej akadémie.

      Žarnay sa ako predseda Rady školy čudoval, prečo škola právnikov platí a požiadal o vysvetlenie. Keďže ho neuspokojilo, o situácii informoval samosprávny kraj. O pár mesiacov neskôr dostal „z organizačných dôvodov“ výpoveď. Potom, ako na prípad upozornil, právničke vypršala zmluva a škola jej novú neponúkla.

      Riaditeľ školy odmietol, že Žarnaya vyhodil kvôli jeho upozorneniam. Médiám povedal, že škola dostala menej peňazí a chodí do nej menej žiakov. O prepojení právničky a župy údajne nevedel, škola vraj právne služby potrebovala kvôli eurofondom. Šéf odboru školstva na župe zase potrebu externej právničky zdôvodňoval hrozbou nezákonného rozviazania pracovného pomeru, ktorým sa škola mala aj vďaka nej vyhnúť.

      Žarnay sa chce o svoje miesto súdiť. Je presvedčený, že výpoveď súvisí s jeho záujmom o hospodárenie školy. Vraví, že bol niekoľkokrát upozorňovaný na to, že svojím konaním ohrozuje jej dobré meno.

      Právne služby neskôr kritizovali aj kontrolóri župy, ktorí v nich našli plytvanie. Samosprávny kraj zodpovednosť vyvodiť nechcel, škola má však v budúcnosti využívať právnika župy. Žarnay je stále bez práce.

    • Mariana Vavrová
      Foto: Ctibor Bachratý

      Mariana Vavrová

      Mariana Vavrová pracovala na ústredí Sociálnej poisťovne ako právnička. V roku 2013 sa postavila proti vnútornému nariadeniu, ktoré hovorilo, ako sa bývalým policajtom a vojakom vyplácajú dôchodky. Po pohľade do zákona mala totiž dojem, že nariadenie sa doň vojde len ťažko.

      Sociálna poisťovňa v tom čase prehrala na Najvyššom súde viacero prípadov. V súlade so zákonom totiž odmietala platiť starobné dôchodky policajtom a vojakom, ktorí po odchode do civilu odpracovali menej ako 15 rokov. Tí teda dostávali len výsluhový dôchodok. Súdu sa to v niektorých prípadoch zdalo diskriminačné a tak jej prikázal, ako ich vyriešiť.

      Sociálna poisťovňa následne prijala metodické usmernenie. Zamestnancov v ňom poučila, aby starobné dôchodky dávali policajtom a vojakom, aj keď mimo službu odrobili menej ako 15 rokov. Postup bol však v rozpore s textom zákona. Sociálna poisťovňa vraj navyše vôbec nevedela, koľkých ľudí sa zmena dotkne a ako to pocíti štátna kasa.

      Mariane Vavrovej sa kontroverzné nariadenie nepáčilo. Zdalo sa jej, že Sociálna poisťovňa prekračuje svoje právomoci. U nadriadených však nepochodila, jej pripomienky vraj označili za bezpredmetné. Pripravila preto internú petíciu, ktorú podpísalo 85 pracovníkov a obrátila sa tiež na odbory. Riešenia sa však nedočkali. Namiesto toho dostali spolu s kolegyňou výpoveď. Údajne z dôvodu organizačných zmien. „Dusno“ vraj malo aj niekoľko ďalších ľudí.

      Po medializácii kauzy šéf Sociálnej poisťovne odhadol, že priznanie „druhého“ dôchodku by sa mohlo týkať až 18 tisíc policajtov, vojakov či hasičov. Stálo by až 80 miliónov eur. Proti vyplácaniu sa neskôr postavili ministri vnútra aj financií. Minister práce nariadil v Sociálnej poisťovni štátny dozor.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Mariana Vavrová (rod. Csányiová) je bývalá pracovníčka Ústredia Sociálnej poisťovne, ktorá sa postavila voči internému nariadeniu určujúcemu vyplácanie dôchodkov bývalým policajtom a vojakom.

      Sociálna poisťovňa (SP) v ostatných rokoch prehrala viacero sporov na Najvyššom súde SR, pretože v súlade s textom zákona odmietala vyplácať starobný dôchodok tým policajtom a vojakom, ktorí po odchode do civilu odpracovali v civilných zamestnaniach menej ako 15 rokov. Každý, kto dostáva dôchodok z bežného penzijného systému, musí podľa zákona odpracovať minimálne 15 rokov. Dostávali tak iba výsluhový dôchodok určený pre policajtov a vojakov osobitným zákonom. Najvyšší súd však v individuálnych prípadoch rozhodol, že takéto konanie môže byť protiústavné (diskriminačné) a prikázal Sociálnej poisťovni, aby starobný dôchodok v týchto prípadoch priznala aj policajtom a vojakom, ktorí mimo služby odpracovali menej.

      Sociálna poisťovňa preto 20. mája 2013 prijala metodické usmernenie, ktorým inštruovala zamestnancov, aby vyplácali starobné dôchodky policajtom a vojakom aj pri odpracovaní menej ako 15 rokov mimo služby. Takéto usmernenie je v rozpore s textom zákona.

      Bolo by vhodné, ak by sa k prípadu vyjadril nielen Najvyšší súd, ale aj Ústavný súd, ktorý by mal rozhodnúť, či je text zákona naozaj taký zlý, že ho treba vykladať fakticky proti jeho vlastnému zneniu, aby sa dosiahla ochrana ústavných práv časti policajtov a vojakov. Tí sú totiž podľa Najvyššieho súdu diskriminovaní. Sociálna poisťovňa by mala v tomto prípade využiť všetky právne kroky vrátane ústavného súdu, keďže dané usmernenie má vážny dopad na štátny rozpočet a posúdenie sporného prípadu súvisí aj s otázkou hospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami poisťovne.

      Sociálna poisťovňa by mala preto vysvetliť, či sa v tomto zložitom a spornom prípade obrátila na ústavný súd a podnikla všetky potrebné kroky na jednoznačné vyriešenie prípadu predtým, ako sa rozhodla dôchodky vyplácať na základe normy, ktorá má nízku právnu silu.

      Na problémové metodické usmernenie upozornila Mariana Vavrová – právnička SP na Odbore opravných prostriedkov. Na stretnutí so šéfkou sekcie dôchodkového poistenia jej však malo byť povedané, že predkladať pripomienky k už vydanému usmerneniu je bezpredmetné, pričom nedostala žiadne riadne vysvetlenie dôvodov pre vydanie tohto usmernenia. Právnička preto pripravila internú petíciu pre vedenie SP – petíciu podpísalo 86 zamestnancov. Zároveň sa obrátila aj na odbory SP, aby ju zastupovali vo vzťahu k vedeniu. Následne však dostala výpoveď z dôvodu organizačných zmien.

    • Katarína Šimončičová
      Foto: Ctibor Bachratý

      Katarína Šimončičová

      Katarína Šimončičová je ochranárka a aktivistka, ktorá sa s obrovskou energiou venuje záchrane stromov. Napriek útoku aj prehrám to robí už desaťročia. Mnohí ju preto volajú „strombudsmanka“.

      Kataríne Šimončičovej sa stali osudné tri päťky — 5. 5. 1982 o piatej poobede prišla na stretnutie s ochranármi, a to jej zmenilo život. Keď počula, že sa majú rúbať stromy, zvolala, že sa k nim priviaže. Zo spontánneho nápadu zišlo, nadšenie pre prírodu sa však stalo jej poslaním. Cez deň pracovala v Elektrotechnickom ústave SAV, voľný čas venovala záchrane dreveníc, pamiatok a ochrane stromov.

      Počas Nežnej revolúcie pomáhala Šimončičová v sídle Verejnosti proti násiliu dvíhať telefóny, rozprávať sa s občanmi a komunikovať so svetom. Už vyše 15 rokov stojí na čele Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave. Napriek dôchodkovému veku ročne absolvuje stovky výrubových konaní po celom Slovensku. Na 1 víťazstvo často pripadá aj 50 prehier, hovorí však, že nie je dôležité číslo, ale každý zachránený strom.

      Katarínu Šimončičovú poznajú mnohí developeri aj poslanci ako tvrdohlavú oponentku. Bojuje za to, aby o meste rozhodovali občania, nie investori. Okrem výrubu stromov brojí aj proti nevýhodným predajom pozemkov, čachrom v územných plánoch či čiernym stavbám. Spolu s ochranármi z iniciatívy Bratislava otvorene sa venovala napríklad kauzám PKO, Starý most či záchrane Cvernovky. V minuloročných komunálnych voľbách ju ľudia zvolili za mestskú poslankyňu.

      Počas dlhoročnej ochrany stromov viackrát zažila zastrašovanie aj snahy o podplácanie. Pred pár rokmi ju počas výrubového konania napadol majiteľ pozemku. Stromy sú jej srdcovkou, nikdy preto neustúpila.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Katarína Šimončičová (ocenenie za dlhodobý prínos) je ochranárka a aktivistka, ktorá sa s odhodlaním dlhodobo venuje záchrane stromov. Mnohí ju preto volajú „strombudsmanka“.

      Vyše 15 rokov je Šimončičová predsedníčkou Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave. Jej práca je pre ňu zároveň životným poslaním, ktorému venuje všetok svoj voľný čas. Pravidelne navštevuje stretnutia orgánov, ktoré majú pod palcom povolenia na výrub stromov. Ročne absolvuje stovky výrubových konaní, kde sa snaží chrániť stromy, ktoré sú jej srdcovou záležitosťou. Okrem toho bojuje proti nevýhodným predajom pozemkov, čachrom v územných plánoch či čiernym stavbám.

      Počas svojich občianskych aktivít si viackrát zažila zastrašovanie aj snahy o podplácanie. Pred pár rokmi ju počas výrubového konania napadol majiteľ pozemku. Verejnosť si ju môže pamätať z káuz PKO, Záchrana parku Belopotockého, lesík Krasovského, Riverpark alebo z kauzy Starý most.