Biele vrany 2008

    • Jaroslav Pavlovič
      Foto: Ctibor Bachratý

      Jaroslav Pavlovič a občania Pezinka bojujúci proti skládke odpadu

      Na začiatku príbehu pezinskej iniciatívy Skládka nepatrí do mesta bola jama, na ktorej roky rokúce končili milióny ton smetí. Nespĺňala normy a nebezpečným odpadom aj ohrozovala zdravie. Nečudo, že Pezinčania trpia na niektoré druhy rakoviny častejšie ako je slovenský priemer.

      S príchodom milénia začal investor pripravovať novú skládku. Napriek zákazu mesta mala len 400 metrov od centra vyrásť ďalšia jama s rozlohou 12 futbalových ihrísk a výškou štvorposchodového domu.

      Inšpektorát životného prostredia spolu s Krajským stavebným úradom skládku napriek veľkému odporu obyvateľov a aktivistov povolili. Zaujímavé je, že prednosta úradu bol spolumajiteľom pozemkov pod skládkou. A šéfom spoločnosti, ktorá ju mala stavať, bol jeho otec.

      Odporcovia skládky sa obrátili na súd, protestovali pred Úradom vlády aj Ministerstvom životného prostredia. Petíciu dokonca poslali aj do Európskeho parlamentu. Márne. Najvyšší súd v roku 2009 prevádzku skládky síce zastavil, investor to však ignoroval a do jamy naďalej vozil odpad. Podržal ho aj Ústavný súd, ktorý sa domnieval, že súd porušil jeho vlastnícke práva.

      Jaroslav Pavlovič bol jedným z hlavných motorov iniciatívy. V roku 2007 prišiel za podozrivých okolnosti o miesto v Slovenskej stavebnej inšpekcii. Podľa súdu protiprávne. Podľa Pavloviča vyhadzov priamo súvisel s jeho aktivitami proti skládke.

      Rozuzlenie celej kauzy prišlo až v roku 2013. Najvyšší súd vtedy na odporúčanie Európskeho súdu pre ľudské práva povolenie na skládku zrušil. Riziko jej znovuotvorenia však stále trvá.

      Iniciatívu Skládka nepatrí do mesta nasleduje mnoho aktívnych ľudí, ktorí boj s úradníkmi a investormi zvádzajú vo svojom okolí. Či už pri skládke v Hlohovci, spaľovni plastov v Zlatých Moravciach alebo spaľovni nebezpečného odpadu v Smoleniciach. Boj Pezinčanov nielen inšpiruje, ale cez prelomové rozsudky našich aj európskych súdov pomohol vyšliapať cestičku účasti verejnosti v konaniach na úradoch a pred súdmi.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Jaroslav Pavlovič je ocenený ako zástupca aktivistov a občanov Pezinka za vytrvalosť, dobrovoľnícke aktivity v tejto kauze, občiansku odvahu bojovať za životné prostredie a kvalitu života v meste a to aj proti silným ekonomickým záujmom.

      Jaroslav Pavlovič je jedným z lídrov občianskej iniciatívy Skládka nepatrí do mesta, ktorá vznikla v roku 1997, aby dosiahla čo najskoršie zrušenie existujúcej skládky odpadov, ktorá nespĺňala viaceré technické a právne požiadavky pre skládky. Od roku 1999 však začal investor pôvodnej skládky, ale v inej právnej forme (a.s. Ekologická skládka) prípravy na ďalšiu stavbu v blízkej, takzvanej novej jame – asi 400 metrov od centra mesta. V tom čase ju platný územný plán mesta povoľoval, občianski aktivisti preto dosiahli po dlhom snažení zmenu územného plánu a zákaz skládky odpadu v tejto lokalite. Argumentovali najmä už existujúcou záťažou v podobe množstva odpadu na nedostatočne zabezpečenej starej skládke, ako aj zdravotnými dopadmi - oproti slovenskému priemeru je v Pezinskom okrese alarmujúco zvýšený výskyt špecifických druhov onkologických ochorení.

      Investor následne požiadal Pezinok o pokračovanie územného konania – povolenie novej skládky, ktoré mu bolo zamietnuté. Preto sa odvolal na Krajský stavebný úrad v Bratislave, ktorého prednostom bol syn predsedu predstavenstva Ekologickej skládky a.s. Prednosta bol ešte päť mesiacov po začiatku konania v dozornej rade spoločnosti a štyri mesiace po začiatku konania sa navyše stal vlastníkom pozemkov pod skládkou. Aktivisti preto namietali prednostovu zaujatosť. Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja neskôr oznámil svoju zaujatosť vo veci aj samotný prednosta. Tento krok ho síce vylúčil z konania, ale súčasne mal ten istý prednosta rozhodnúť o tom, či sú zaujatí jeho podriadení. Prednosta rozhodol, že zaujatí nie sú, a následne podriadení výstavbu novej skládky povolili napriek rozporu s územným plánom Pezinka. Aktivisti boli z územného konania vylúčení, v súčasnosti prebieha súdny spor o nezákonnosti tohto vylúčenia.

      V ďalšej fáze sa do konania zapojilo 1200 občanov Pezinka a iniciatíva začala získavať bezprecedentnú podporu v slovenských pomeroch. V následnom konaní na Inšpektoráte životného prostredia, ktorý posudzoval ďalšie podklady pre vydanie stavebného povolenia na skládku prišlo k ďalšiemu porušovaniu práv účastníkov konania, okrem iného nemali k dispozícii jeden zo základných podkladov – územné rozhodnutie, ktoré úrad utajil ako obchodné tajomstvo.

      Prípad začal byť rozsiahlo sledovaný slovenskými médiami, aktivisti o nezákonnostiach informovali poslancov Národnej rady, poslali petíciu na Úrad vlády. Premiér prisľúbil podanie podnetu na prokuratúru, zároveň však de facto obvinil aktivistov z útoku na vládu a konania v záujme bližšie neidentifikovaných finančných skupín. Po medializácii, opakovaných protestoch občanov a zásahu premiéra napokon Inšpekcia životného prostredia zakázala práce na stavbe skládky.

      Majiteľ a.s. Ekologická skládka, spájaný so stranou Smer, presunul práva na výstavbu skládky na spoločnosť Westminster Brothers, registrovanej v štáte Delaware, pričom stále existuje personálne prepojenie medzi oboma spoločnosťami prostredníctvom inej firmy. Napriek viacerým zákazom výstavby práce na stavbe skládky pokračovali, Pezinčania vytrvalo pokračujú v boji proti týmto krokom. Aktivistom sa podarilo do tejto občianskej aktivity zapojiť množstvo obyvateľov Pezinka a veľmi účinne spolupracovať s vedením Mesta Pezinok.

    • Alexander Mojš
      Foto: Ctibor Bachratý

      Alexander Mojš

      Alexander Mojš je známy ako veľký pracant a čestný sudca. Od roku 2001 robil na Krajskom súde v Banskej Bystrici na agende konkurzov, teda v oblasti, v ktorej mocní hráči vďaka deravým zákonom a dobrým konexiám získavali majetky za stámilióny korún. Keď im stúpol na otlak, obvinili ho zo zaujatosti. Stratil tak časť právomocí, urobil však všetko pre to, aby zabránil škodám.

      Súdna rada to videla inak a navrhla zbaviť ho funkcie. Najprísnejší možný trest prišiel v čase, keď sa drobnými trestami končili aj prípady, keď sudcovia vôbec nechodili do práce, alebo pojednávali opití. Po sérii odvolaní mu trest nakoniec zmiernili. Prišiel o časť platu, mohol ale ostať na súde. Nie však nadlho. Po čase sa voči nemu znovu rozbehol kolotoč disciplinárnych konaní a Štefan Harabin mu pozastavil výkon funkcie. Do sudcovského talára sa vrátil až o dva roky, ďalšie disciplinárky však pokračovali.

      Sudca Mojš sa v roku 2008 stal jednou z prvých bielych vrán. Ocenenie získal za vytrvalú snahu o spravodlivosť, vieru v princípy a výraznú odvahu v oblasti s enormným tlakom záujmových skupín. Nezlomil ho ani silný psychický a mediálny tlak a narafičená dopravná nehoda, ktorá ho mala zdiskreditovať.

      Stále pracuje na súde, už však ako civilný sudca. Z času na čas sa ocitne aj na lavici obžalovaných – jedna z disciplinárok voči nemu totiž stále beží.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      Sudca je ocenený za vytrvalú snahu o spravodlivosť , vieru v princípy a výraznú odvahu, ktorú preukázal vo veľmi neštandardných okolnostiach. Sudca je podľa organizátorov hodný spoločenského uznania, a nie perzekúcie.

      Alexander Mojš je sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Od roku 2001 pracoval na agende konkurzov, a to po inom sudcovi, ktorého výsledky vyhodnotil vtedajší predseda súdu ako neuspokojivé. Po prevzatí agendy zistil, že vo viacerých podnikoch v konkurze nebolo preúkazne zdokumentované nakladanie s ich majetkom. Sudcove kroky, ktoré mali do nakladania s majetkom vniesť viac svetla, vyvolali námietky zaujatosti zo strany niektorých veriteľov.

      Po podaní námietky môže sudca vykonávať len tzv. „neodkladné úkony“. Ktoré úkony to sú, zákon nevymedzuje, vždy závisia od okolností prípadu. Sudca vykonal po vznesení námietky zaujatosti niekoľko úkonov, ktoré považoval za neodkladné s ohľadom na naplnenie účelu konkurzu a s cieľom zabrániť škodám v ňom (vymenil správcov konkurznej podstaty, zvolal schôdzu veriteľov). Podľa Súdnej rady to však neodkladné úkony neboli, a sudca nimi porušil „povinnosť rozhodovať nezaujato a nestranne“ tak závažne, že navrhla najprísnejší trest - odvolanie z funkcie sudcu. Takémuto trestu čelil ako prvý slovenský sudca v histórii, a to v čase, keď sudcovské disciplinárne konania končili symbolickými trestami alebo úplným oslobodeným aj v takých prípadoch, akými boli pojednávanie pod vplyvom alkoholu, dlhodobé absencie, či niekoľkoročné zavinené prieťahy v konaní.

      Prvostupňový disciplinárny senát Najvyššieho súdu rozhodol tak, ako navrhovala Súdna rada a zbavil sudcu Mojša funkcie. Nasledovalo viacero odvolacích konaní, ktorých výsledkom bol nakoniec verdikt, že sudca Mojš porušil povinnosti sudcu, keď vykonával po vznesení námietky zaujatosti aj niektoré úkony, ktoré nemali povahu neodkladných. Trestom bolo zníženie platu na 3 mesiace.

      Vtedajší minister spravodlivosti kritizoval rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho senátu. Podriadeného sa zastal aj vtedajší predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sudcu Mojša hodnotil ako veľmi zodpovedného človeka a sudcu s pevnými etickými základmi. Sudca Mojš vyhlásil, že jeho konanie zrejme prekáža investičným skupinám, ktoré operujú v konkurzoch. Minister Lipšic po kontrole na banskobystrickom súde povedal, že tu pôsobili organizované skupiny, ktorých cieľom bolo cez zmanipulované konkurzy získať stámiliónové majetkové hodnoty.

      Počas tohto konania, ktoré trvalo takmer 4 roky, bolo na sudcu podaných množstvo ďalších, neodôvodnených podnetov na ďalšie stíhania, ktoré oprávnene vyvolávali dojem sústredeného tlaku na odstránenie sudcu Mojša z konkurzov. Neskôr sa proti sudcovi začalo ďalšie disciplinárne konanie v inom konkurznom prípade, už vyše roka má pozastavený výkon funkcie.

      Sudca čelil v minulosti aj dopravnej nehode, ktorá niesla všetky znaky pokusu o diskreditáciu: Stal sa účastníkom nehody, ktorá bola médiami interpretovaná tak, že sudca Mojš utiekol z miesta nehody a neposkytol pomoc chodcovi, ktorého zrazil. Vyšetrovanie nehody však preukázalo, že sudca Mojš vôbec neporušil zákon a Reportéri Slovenskej televízie nakoniec priniesli prekvapivé informácie o možnom prepojení údajnej obete dopravnej nehody a údajného náhodného svedka. Tieto okolnosti vyvolali ďalšie otázky, či nešlo o premyslený útok s cieľom zdiskreditovať sudcu v disciplinárnom konaní a na verejnosti.