Biele vrany 2010

    • Marek Božík
      Foto: Ctibor Bachratý

      Marek Božík

      Marek Božík je Bardejovčan a kníhkupec, ktorému 18 slov v územnom pláne mesta obrátilo život hore nohami. Kľúčová veta de facto hovorila, že na mieste starých kasární nemá vzniknúť park, ale parkovisko pre obchodné centrum.

      Božíka to poriadne nahnevalo, do miestnych novín preto napísal článok, ktorý vyvolal búrlivú diskusiu nič netušiacich Bardejovčanov. Krátko nato vznikla občianska iniciatíva Park v meste a okolo kauzy sa vytvorila silná komunita ľudí, ktorí žiadali predaj zastaviť.

      U primátora a poslancov sa nestretli s pochopením, v októbri 2009 preto rozbehli petíciu. Len v priebehu prvého dňa vyzbierali 1 000 podpisov. V maličkom Bardejove ju nakoniec podporilo vyše 5 700 ľudí. Mesto sa k nej napriek tomu postavilo chladne a kasárne prikleplo developerovi. Ten stromy vyrúbal a zvyšok zrovnal so zemou. Namiesto vytúženého parku pribudol ďalší supermarket.

      Marek Božík sa za svoju aktivitu veľa vďaky nedočkal. Miesto toho mal na krku žalobu na ochranu osobnosti. Primátor sa cítil byť dotknutý diskusiou na webe Parku v meste, za ktorým stál Božík. Pred podaním žaloby o zmazanie nepožiadal, svoju ujmu rovno odhadol na 10 tisíc eur. Božík bol z toho v šoku, vnímal to ako zastrašovanie. Primátor po dlhšom čase žalobu stiahol.

      Keď Marek Božík neskôr kandidoval v komunálnych voľbách, na internete sa objavila záhadná nahrávka. Postrihané telefonáty akoby naznačovali, že mohol mať z celej kauzy prospech. Marek Božík sa nechcel nechať zdiskreditovať, obrátil sa preto na políciu. Tá však autora nikdy nevypátrala.

      Iniciatíva Park v meste stále žije. Spolu s ďalšími vysádza v meste stromčeky a premieňa priestory bývalého kláštora na detské ihrisko a park.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      zástupca obyvateľov Bardejova presadzujúcich park v meste, zakladateľ rovnomenného občianskeho združenia

      Mesto Bardejov sa v roku 2007 zaviazalo vybudovať na území bývalých kasární obchodno-spoločenské priestory a mestský park, ktorý v Bardejov neexistuje. Poslanci mestského zastupiteľstva v Bardejove však zmenou územného plánu zo začiatku roka 2009 zámer na postavenie parku zrušili a pozemky sa rozhodli predať.

      Na túto situáciu verejne zareagoval občan Bardejova Marek Božík, ktorý predáva knihy cez internet. Do miestnych novín Bardejovské novosti napísal k predaju kasární článok, čím v meste rozprúdil o predaji diskusiu. Následne založil fejsbúkovú stránku „Park v Bardejove“, ktorá má dnes viac ako štyri tisíc členov. Prostredníctvom nej informoval o aktuálnom stave v kauze predaja kasární. Zároveň založil občianske združenie „Park v meste“ a neskôr mu zriadil webovú stránku www.parkvmeste.sk.

      Keďže primátor a väčšina poslancov odmietla s iniciatívou o vybudovaní parku diskutovať, Marek Božík spolu s ďalšími členmi iniciatívy spustili v októbri 2009 petíciu proti predaju kasární a za vybudovanie mestského parku. Petíciu, ktorú podpísalo takmer 6000 ľudí, následne doručili mestu. Marek Božík bol poverený zastupovaním signatárov petície, mesto však vo februári 2010 vyhodnotilo petíciu ako neopodstatnenú. Okresná prokuratúra Bardejov, na ktorú sa aktivisti obrátili, vyhodnotila v máji 2010 tento postup mesta ako porušenie petičného zákona.

      V marci 2010 podal primátor na Mareka Božíka žalobu na ochranu osobnosti a žiada od neho 10 000 EUR ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Primátor ako fyzická osoba žaluje Mareka Božíka za výrok diskutéra na fejsbúkovej stránke iniciatívy - ako jej administrátora. Primátor pred podaním žaloby Božíka o zmazanie príspevku z diskusie nepožiadal. Súdny spor stále trvá, Marek Božík tvrdí, že ide o zastrašovanie.

      Medzičasom mesto vyhlásilo niekoľko kôl predaja, avšak posledný investor - General Estate Development s.r.o. z Bratislavy od zmluvy odstúpil. Kúpnu zmluvu v plnom znení aktivisti zverejnili na svojej webovej stránke. Osud kasární a mestského parku je teda neistý.

      Marek Božík bol ocenený za nezištnú občiansku aktivitu, spájanie ľudí, zastupovanie záujmu verejnosti a vytrvalosť aj napriek nevôli miestnych politikov a ich neochote diskutovať s obyvateľmi mesta.

    • Zuzana Melicherčíková
      Foto: Ctibor Bachratý

      Zuzana Melicherčíková

      Keď sme Zuzane Melicherčíkovej odovzdávali Bielu vranu, mala práve narodeniny a iba ťažko potláčala slzy. Po ťažkých mesiacoch jej tlieskali desiatky ľudí a ďakovali jej za to, čo urobila.

      Ešte ako študijná poradkyňa na Právnickej fakulte Univerzity Komenského si všimla, že škola prijala aj študentov, ktorí pri odvolaní preskočili ľudí s výrazne lepšími výsledkami. Ich odvolania boli navyše takmer totožné, opakovala sa aj rovnaká chyba.

      Keďže dlhodobo necítila podporu vedenia pri riešení prešľapov, rozhodla sa dať výpoveď a na podozrivé prijímačky upozornila prokuratúru. Verila, že všetko už pôjde samo.

      Pre Zuzanu Melicherčíkovú sa však vtedy všetko iba začalo — veľký záujem médií, trestné oznámenie školy na neznámeho páchateľa, ktoré ale sedelo iba na ňu, aj tvrdé ohováranie, ktoré naštrbilo vzťahy s jej dcérkou.

      V novom zamestnaní ju navyše tesne pred nástupom „vyhodili“, že vraj nechcú človeka, ktorého meno sa pretriasa v súvislosti s podvodmi. Aby uživila rodinu, začala pracovať v McDonalde, kam ju prišli „pozrieť“ aj bývalí kolegovia z práce, ktorých sa kauza viac či menej týkala. Brala to veľmi ťažko, vnímala to ako provokáciu.

      Novú prácu si našla až vďaka odovzdávaniu Bielych vrán. Z Ministerstva práce však po roku a pol odišla. Nepáčilo sa jej, že po zmene vlády sa mesiace nepracovalo.

      Celá kauza išla, žiaľ, do stratena. Škola aj vďaka verejnému tlaku síce zmenila spôsob prijímania študentov, za podozrivé prijímačky však nikoho nepotrestala. Nepomohla ani kontrola Ministerstva školstva a bezzubá bola aj polícia — na zneužitie právomoci verejného činiteľa údajne chýbala snaha niekoho zvýhodniť. „Zvýhodnení“ študenti tak mohli pokojne doštudovať a v roku 2014 získali magisterský titul.

      Zuzana Melicherčíková stále chodí po súdoch. Žiada ospravedlnenie za ohováranie na webe, ktoré škaredo zasiahlo do jej rodinného života. Smutným paradoxom je, že v oboch prípadoch vedú stopy k ľuďom z vedenia Právnickej fakulty.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      bývalá zamestnankyňa študijného oddelenia Právnickej fakulty UK

      V roku 2008 sa zmenili podmienky prijímania študentov na Právnickú fakultu UK. Smerodajnými pre prijatie sa stali výhradne známky zo stredoškolských vysvedčení. V tom istom roku bola na štúdium prijatá skupina študentov so špecifickými spoločnými črtami - všetci už absolvovali jednu vysokú školu a pracovali ako daňoví poradcovia. Napriek tomu, že ich známky nepatrili k najlepším, v odvolacom konaní proti rozhodnutí o neprijatí na štúdium preskočili aj študentov s oveľa vyšším bodovým ziskom. Na jednej strane tak boli odmietnutí študenti tesne pod čiarou, na strane druhej prijatí aj uchádzači z konca zoznamu. Text odvolania bol navyše takmer totožný, opakovala sa dokonca aj rovnaká gramatická chyba.

      Podozrivý postup prijímania študentov si všimla referentka Zuzana Melicherčíková. Prihlášky týchto uchádzačov neboli pri nahrávaní do systému roztriedené podľa abecedy medzi jednotlivé pracovníčky, ale spracované v spoločnom balíku. V systéme navyše chýbala informácia o odoslaní rozhodnutia o neprijatí a rovnako neboli zaevidované ani samotné odvolania. Takýto postup bol veľmi nezvyčajný. Nebolo jasné, ako mohli študenti napísať odvolanie, keď oficiálne ani neboli informovaní o neprijatí.

      Zuzana Melicherčíkova mala podľa vlastných slov dlhodobé konflikty s vedúcou študijného oddelenia. Na jej prešľapy upozorňovala aj dekana Právnickej fakulty UK Mariána Vrabka, ten ich však neriešil. Keďže predpokladala, že nezáujem o riešenie by pretrvával aj v tomto prípade, rozhodla sa dať výpoveď a podala podnet na prokuratúru. Ten však prokuratúra odložila so zdôvodnením, že prijímacie konanie a rozhodovanie patrí do právomoci verejnej vysokej školy. Dekan Zuzanu Melicherčíkovú obvinil z vynášania interných údajov a tvrdil, že ide o polovičné informácie, ktoré majú vyvolať dojem organizovaného podvodu. Právnická fakulta UK následne podala vo veci trestné oznámenie. Doteraz je v rámci tohto konania preverovaná.

      Zuzana Melicherčíková si po podaní výpovede našla nové zamestnanie. Pred nástupom absolvovala niekoľkodňový tréning a dostala kľúče od kancelárie. Tesne pred nástupom zrazu nový zamestnávateľ bez dôvodov prijatie zrušil. Podľa referencií študentov na internetovom fóre patrila Zuzana Melicherčíková dlhodobo k najústretovejším a najoceňovanejším referentkám.

      Zuzana Melicherčíková bola ocenená za principiálny postoj a dôslednú obhajobu pravidiel aj za cenu straty zamestnania proti presile inštitúcie a jej vedenia.

    • Ján Mičovský
      Foto: Ctibor Bachratý

      Ján Mičovský

      Ján Mičovský je lesníkom telom aj dušou. Dlhé roky robil v štátnom podniku Lesy SR, kde sa okrem ochranárstva snažil lesníctvo priblížiť ľuďom. Stále častejšie mu však vŕtalo v hlave, že skutočným nepriateľom našich lesov je najmä korupcia, rodinkárstvo a silný politický tlak.

      Po stretnutiach s riaditeľom podniku, ktoré nikam neviedli, mu napísal otvorený list. Chcel ho verejne upozorniť na šafárenie s majetkami a na záujmové skupiny, ktoré v „lesoch“ ťahajú za nitky. Po mesiacoch váhania a bojoch so sebou samým list začiatkom leta 2009 predsa poslal — riaditeľovi a ďalším 1500 zamestnancom.

      List vyvolal medzi lesníkmi obrovské množstvo nadšených reakcií. Spoločne s kolegami podali trestné oznámenie a spustili petíciu Ľudia pre lesy proti ich zneužívaniu politikmi. Generálny riaditeľ ich nadšenie nezdieľal a otvorený list vnímal ako útok. O pár dní sa však aj kvôli verejnému tlaku vzdal funkcie. Kauza mala prispieť aj k pádu ministra pôdohospodárstva.

      Paradoxne, nové vedenie Lesov lesníkov neprijalo s otvorenou náručou. Komunikačný odbor, kde Ján Mičovský pracoval, zrušilo a zamestnancov poslalo do lesníckeho a drevárskeho múzea. Dlho sa však neohriali ani tam — všetci okrem Mičovského dostali koncom roka výpovede. Zakrátko preto na protest odišiel aj on.

      V roku 2012 sa stal poslancom parlamentu. Vzal si pod patronát „zelené témy“ a ochranu odvážnych ľudí, ktorí nahlasujú nekalosti. Bol jedným z prvých, kto ponúkol pomocnú ruku prepustenému učiteľovi Otovi Žarnayovi a postavil sa aj za bývalú kontrolórku Národného lesníckeho centra Ľubicu Lapinovú.

      Lesníctvo je mu naďalej veľmi blízke. Koncom minulého roka upozornil na možné čachre vo verejnom obstarávaní Lesov SR. Aktuálne má tak na krku trestné oznámenie.

      Príbeh je aktuálny k marcu 2015

      bývalý šéf komunikačného odboru štátneho podniku Lesy SR

      V júni 2009 poukázal Ján Mičovský ako prvý vysoko postavený zamestnanec podniku Lesy SR otvoreným listom adresovaným generálnemu riaditeľovi podniku na neefektívne nakladanie s majetkom „Lesov“, na korupciu a na podozrivé zasahovanie do riadenia hraničiaceho s politickým klientelizmom. Riskoval pritom svoju kariéru a osobné blaho.

      Spolu s ďalšími kolegami z odboru komunikácie, ktorí sa po zverejnení listu k iniciatíve pripojili, kauzu medializovali. Taktiež podali na prokuratúru trestné oznámenie a pripravili verejnú petíciu Ľudia pre lesy. Okrem iných petíciu podporili aj osobnosti ako Tomáš Janovic, Ľubomír Feldek či Fero Guldan. Iniciátori petície osobne protestovali pred Úradom vlády.

      Na základe príkazu bývalého premiéra Fica bol v júli 2009 generálny riaditeľ Lesov SR odvolaný a neskôr došlo aj k pádu ministra pôdohospodárstva Becíka. Nové vedenie však odbor komunikácie zrušilo a presunulo jeho zamestnancov vrátane Jána Mičovského do múzea vo Zvolene. Ján Mičovský bol po nástupe na nové pôsobisko spolu so svojimi kolegami šikanovaný. V januári 2010 sa rozhodol podať otvorenú výpoveď.

      O svojej skúsenosti napísal knihu „Nežná zelená“, ktorú vydala Nadácia otvorenej spoločnosti. Kniha bola pokrstená v júni 2010. Podľa dostupných zdrojov ide o veľmi čestného a úprimného človeka. Po parlamentných voľbách mu štátny podnik Lesy SR ponúkol zamestnanie. Túto ponuku neprijal.

      Ján Mičovský bol ocenený za principiálny a morálny postoj, neúnavnosť a schopnosť mobilizovať verejnú pozornosť a podporu tomuto prípadu.